Autor: Rastislav Behún SDB / Foto: archív SDB

Narodil sa 7. marca 1880 vo východoslovenskej dedinke v Krivanoch pri Sabinove rodičom Jánovi Ďuricovi (rodákovi z Detvy)a Anne Ďuricovej, rodenej Klubníkovej (rodáčke z Krivian). Jozef mal ešte dvoch starších bratov – Štefana a Jána. Slovenskí saleziáni, ale i miestni príbuzní ho familiárne volali „Joži báči“.

Jozef sa o saleziánoch dozvedel pravdepodobne zo saleziánskeho časopisu Szalézi Értesíto, ktorý bol distribuovaný po celom Uhorsku na farské úrady a do rehoľných domov. Vo svojom bulletine saleziáni oznamovali, že prijmú chlapcov na štúdiá aj v pokročilejšom veku, predovšetkým tých, ktorí sa túžia zasvätiť Bohu v rehoľnom a kňazskom stave. Po tomto ozname prišlo z celého Uhorska toľko žiadostí o prijatie, že hlavní predstavení Saleziánskej spoločnosti zriadili v roku 1901 pre všetky národnosti Uhorska osobitný Uhorský saleziánsky ústav svätého Štefana v obci Cavaglia neďaleko Turína. A tak sa aj Jozef Ďurica vybral spoznávať svoje povolanie do ďalekého Talianska. V saleziánskom generálnom archíve sa zachovalo odporúčanie miestneho pána farára Jána Gregu, ktorý 15.apríla1909 opisuje 29-ročného Jozefa ako čnostného farníka, ktorý prijal krst v tejto farnosti a bol vychovávaný nábožnými rodičmi. Práve rodičia mu odovzdali pekný príklad kresťanskej rodiny a výchovy. Ďalej pán farár píše, že Jozef bol predsedom Ružencového spolku a denne sa modlil ruženec v kostole i mimo neho. Túto vlastnosť označil za dobrý základ pre dobrý rehoľný život, a preto ho odporúčal Saleziánskej kongregácii. Po ročnom pobyte v Cavagliu sa Jozef vrátil domov na prázdniny. Opäť sa zachovalo svedectvo spomínaného pána farára Gregu, že Jozef Ďurica sa počas mesiacov august a september v roku 1910 zdržiaval vo svojej rodine a bol dobrým príkladom nábožnosti a čnostného života pre svojich spolufarníkov.

Dňa 3. augusta 1911 Jozef napísal žiadosť o vstup do noviciátu. V tejto žiadosti sa dočítame, že vzhľadom na svoj vek sa chcel stať saleziánom koadjútorom a takýmto spôsobom slúžiť Bohu i kongregácii. Kánonický noviciát začal v Lombriascu 11.septembra1911. Magistrom mu bol don Julio Barberis. Po ročnom noviciáte a po dôkladnom zvážení a modlitbe skladal svoje prvé rehoľné sľuby 15.septembra1912 vo Foglizze. Prvý rok pôsobil v Lombriascu a od roku 1913 v Trieste, kde bol aj v roku 1915 povolaný na výkon vojenskej služby. Prepustili ho až po skončení vojny v roku 1918. V roku 1919 odišiel do Maďarska, kde pôsobil najprv v Nyergesújfalu, kde zároveň zložil dňa 31.marca1920 doživotné sľuby. Potom ho predstavení preložili do Esztergomu, kde okrem iného robil aj školníka. V tomto meste ostal do roku 1946. Po návrate na Slovensko bol pridelený do saleziánskeho domu v Šaštíne. O rok neskôr odišiel do Bratislavy na Miletičovu ulicu, kde ho v roku 1950 zastihlo násilné zrušenie Saleziánskej spoločnosti. Internovaný bol do konca svojho života – najskôr v Šaštíne, potom v Podolínci, v Báči, v Zbeče pri Prahe a nakoniec v Rúbani, kde aj zomrel 25.júna1964 vo veku 84 rokov, z toho 52 rokov prežil ako rehoľný brat.

Na sklonku jeho života mu bol nablízku don František Sersen. Počas svojej internácie udržiaval listový kontakt s Imrichom Neštickým a Jurajom Kaščákom, o čom svedčia zachované listy.

Don Fantišek Sersen 3. augusta 1964 informoval dona Antala (maďarského provinciála) o smrti Jozefa Ďuricu slovami:

„Jeho smrť prišla rýchlo, bez nejakej vážnej choroby, ležania a bez veľkého trápenia. Usnul v Pánovi. Dva dni pred smrťou sa cítil trochu horšie ako zvyčajne, spočiatku ho bolelo v prsiach a nechcel si ísť ani ľahnúť, no po naliehaní poslúchol. Zavolal si svojho spovedníka, s ktorým riešil veci duše, o materiálne záležitosti sa až tak nestaral, lebo nemal nič. Dal mi niekoľko adries, že keď zomrie, aby som dal vedieť.“

Na pohreb prišli aj ľudia z Maďarska. Saleziánov bolo okolo dvadsaťtri a pochovával ho Mons. Malec, riaditeľ biskupskej kancelárie v Rúbani. Keďže salezián profesor Milan Ďurica je jeho blízky príbuzný, po konzultácii s vtedajším provinciálom Karolom Maníkom sa pričinil o uloženie Jozefových telesných pozostatkov do saleziánskej hrobky v Bratislave-Vrakuni, ktorá bola postavená v roku 2005.

Pamätníci saleziáni spomínali, že patril medzi organizátorov miništrantského hnutia, obľuboval liturgiu a mal veľa priateľov a známych, na ktorých pamätal v modlitbe v deň ich sviatku. V roku 1938 pomáhal aj pri organizovaní Svetového eucharistického kongresu, ktorý sa uskutočnil v Budapešti.

Jozef Ďurica v roku 1954 ako 74-ročný, Sečovce

Text na zadnej strane obrázka pri príležitosti 50. výročia rehoľných sľubov

Hrob Jozefa Ďuricu v Rúbani