Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Matúš Petruľák, Zuzana Petruľáková

Počúvanie nemusí byť vždy stopercentné, ale občas by malo byť

Počas prázdnin sme veľa času strávili na výletoch. Ideálny priestor na rozprávanie sa. Problém je len v tom, že väčšinou chcú hovoriť všetci naraz. Bitku o slovo najčastejšie vyhráva ten „najukecanejší“, najstarší. Tak ho musíme ako rodičia usmerniť a slovo udeliť aj ostatným záujemcom.

Na túrach však neraz nastali momenty, keď ma detičky držali za ruku a každý si rozprával svoj príbeh. Jeden sprava a druhý zľava. Hotové stereo. (Tretí poskakoval pri manželovi.) Nedali sa vzájomne vyrušovať a rozprávali súčasne. Ja som sa na nich v duchu bavila a zároveň si daný moment užívala. Popritom som sa snažila aspoň ako-tak počúvať a občas reagovať na kľúčové slová. A k tomu všetkému mi vírilo hlavou: nemám mať výčitky svedomia, že žiadnemu z nich nevenujem celú pozornosť, ale len takú čiastočnú?

Narazila som na zaujímavú teóriu o počúvaní malých detí. Dodala mi slobodu, že nemusí byť vždy všetko stopercentné, veď to v praxi ani nejde. Vybraná (skrátená) pasáž pochádza z knihy Najděte si svého Marťana od psychológa Mareka Hermana, ale je to citácia z knihy Nevyšlapanou sezkou od Scotta Pecka.

„Predstavme si šesťročného prváčika. Ak mu dáme šancu, bude rozprávať takmer neprestajne. Ako sa môžu rodičia k tomuto nekonečnému cvrlikaniu postaviť?

Asi najjednoduchší spôsob riešenia je zákaz.

Druhý spôsob je nechať deti, nech si rozprávajú, ale jednoducho ich nepočúvať, vnímať ich len ako šum.

Tretí prístup spočíva v tom, že predstierame pozornosť, ale pritom sa v duchu zaoberáme vlastnými myšlienkami.

Štvrtým spôsobom je selektívne počúvanie, čo je len ostražitejší spôsob predchádzajúceho – rodičia niekedy spozornejú, keď sa im zdá, že dieťa hovorí niečo dôležité, a dúfajú, že s minimom úsilia oddelia zrno od pliev.

Ešte je tu piata možnosť – skutočne dieťa počúvať– venovať mu plnú pozornosť, vnímať každé jeho slovo a pochopiť každú vetu.

Týchto päť spôsobov reakcie na detské táranie som uviedol v poradí od najľahšieho po najťažšie. Pričom ten piaty spôsob, skutočné počúvanie, vyžaduje od rodičov konské dávky energie v porovnaní s tými menej namáhavými.

Možno odo mňa teraz očakávate, že odporučím rodičom, aby vždy a za všetkých okolností praktikovali piaty spôsob a skutočne svoje deti počúvali. NIČ TAKÉ! Šesťročné dieťa má takú chuť rozprávať, že rodič, ktorý by stále skutočne počúval, by už jednoducho nemal ani čas, ani energiu na nič iné. Treba teda používať vyváženú zmes všetkých piatich spôsobov.“

Myslím si, že prvé štyri spôsoby počúvania používame bežne. Za kľúčové považujem to piate. Skutočné počúvanie. Nemusí sa diať vždy, to je oslobodzujúce uvedomenie. Ale musí sa diať aspoň občas a v ideálnom prípade pravidelne. Niekedy sme ako rodičia z detí takí ohučaní, že na to skutočné počúvanie už neostáva času ani síl. A práve ono je tým kľúčikom k detským srdiečkam a k vzájomným vzťahom.

Skutočné počúvanie nie je totiž také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Niekto ho môže označiť až za náročné. Vyžaduje sústredenie a plnú prítomnosť pre toho druhého. Vyžaduje opustiť seba, svoje myšlienky, aby som celým svojím telom mohol vnímať toho druhého predo mnou. Je to počúvanie nielen ušami, ale i srdcom, očami. S cieľom nielen počúvať, ale aj počuť. To nevyslovené, schované za hromadou slov.

Skutočným počúvaním budujem vzťah, spoznávam toho druhého, jeho svet, myšlienky, túžby. Prejavujem mu záujem, prijatie, vytváram bezpečné prostredie, budujem dôveru. Počúvanie bez posudzovania posilňuje náš vzťah a je prejavom bezpodmienečnej lásky.

Keď je také kľúčové, ako často si ho vzájomne doprajeme? Ako často si vytvárame priestor na naozajstné počúvanie svojich najbližších? Či už je to škôlkar, pubertiak, manžel, alebo priateľ.

Prajem nám všetkým, aby sme si vedeli pravidelne vytvárať čas na vzájomné rozhovory a skutočné počúvanie – kým nám deti o svojich nápadoch, kamarátoch a zážitkoch chcú rozprávať. Lebo časom prídu do veku, keď by sme sa o nich aj radi niečo dozvedeli, ale oni už nebudú mať záujem púšťať nás do svojho sveta.