Šimon Srugi

od | máj 11, 2024 | Časopis 3/2024, Saleziáni

 

Salezián koadjútor, ctihodný

Spracoval: Ondrej Miliczki SDB / Foto: archív

Šimon Srugi sa narodil v Nazarete 27. apríla 1877. Pätnásť dní po narodení bol pokrstený a podľa východného zvyku pobirmovaný.

O jeho detstve máme málo informácií. Keď stratil otca a matku, prijala ho jeho stará mama z matkinej strany. Šimon žil v týchto na Nazaret nie nezvyčajných chudobných pomeroch do svojich jedenástich rokov. Navštevoval základnú školu pod vedením františkánov a dýchal náboženskú klímu, podporovanú rôznymi rehoľnými inštitúciami ako Kongregácia školských bratov, Dámy z Nazareta, Sestry od Zjavenia svätému Jozefovi, Františkáni zvestovania. Niekoľko svedectiev, ktoré odkazujú na jeho detstvo a dospievanie, ho už vtedy charakterizovali ako pokojného, zdržanlivého, podriadeného, úplne pohlteného myšlienkou na Boha.

Srugi 05 2024 01

Šimon Srugi

V roku 1888 bol prevezený do Betlehema, do sirotinca založeného kanonikom Antoniom Bellonim, ktorý sa neskôr stal saleziánom. Šimon Srugi tu strávil štyri roky, počas ktorých si dokončil štúdiá a vyučil sa krajčírskemu remeslu. V roku 1892 bol poslaný do saleziánskeho domu v Beitgemal, kde zostal až do svojej smrti. Dobrota a správanie tohto pätnásťročného mladíka čoskoro očarila všetkých prítomných: „Ten chlapec robí všetko perfektne. Nie je ako ostatní; je výnimočný.“

V krátkom čase sa v ňom zrodila túžba stať sa saleziánom. Doma absolvoval ašpirantát a noviciát, pričom naďalej s nasadením plnil rôzne zverené úlohy. Boli to aj podradné práce ako čerpanie vody zo studne. „Každé otočenie kolesa musí byť skutkom lásky k Bohu,“ zveril sa neskôr. Práca a nábožnosť! Presne tak, ako to chcel don Bosco. Bol zvyknutý robiť svoju prácu a potom pomáhať iným, a keď nebolo potrebné pomáhať, išiel do kostola.

Srugi 05 2024 02

S chlapcami, ktorí boli na prvom svätom prijímaní (1942)

Prvé sľuby zložil v roku 1896 a večné sľuby o štyri roky neskôr. Medzi jeho prvé povinnosti patrila úloha asistenta sirôt. Prejavil sa pri nej ako dobrý pedagóg, a to predovšetkým vďaka svojmu dobrému srdcu. Potom bol poverený prácou v mlyne, ktorá mala pre dom v Beitgemal prvoradý význam. Napriek tomu sa jeho meno v kronike domu nikde neobjavuje, aj keď poskytoval domu najcennejšie služby.

Ale skutočné cvičisko jeho apoštolátu dobročinnosti a lásky ku každému trpiacemu, kde vyučoval mnoho hodín denne, mnoho rokov svojho života až do svojej smrti, bola ošetrovňa. Mnohí svedkovia skonštatovali, že hoci nemal na túto prácu diplom, „pacienti mu dôverovali viac ako všetkým lekárom“. Nikdy neprejavoval mrzutosť, znechutenie alebo že ho niekto otravuje: jeho tvár bola prívetivá, vľúdna, takmer tichá. Podmaňoval si srdcia ľudí svojou dobrotou, Kristovou láskou. Jeho láska nepoznala odpočinok ani hranice a rozdával sa až do poslednej kvapky krvi.

Srugi 05 2024 04

Šimon Srugi pred svätyňou svätého Štefana s tromi ďalšími arabskými saleziánmi

Práca bola obrovská, pretože v okruhu pätnástich kilometrov neboli žiadni lekári a na kliniku Beitgemal pripadalo asi päťdesiat dedín. V tom čase zúrila malária a iné choroby, väčšinou z dôvodu nedostatočnej hygieny a extrémnej chudoby. V určitých obdobiach roka bolo tempo skutočne vyčerpávajúce. Pre nedostatok času však nikdy nikoho neposlal preč. Keď bol nápor pacientov taký, že začali byť netrpezliví, snažil sa ich upokojiť milým slovom. Hodiny ošetrovania najmä v lete trvali od pol deviatej rána do druhej či dokonca tretej poobede. Niekoľkokrát sa stalo, že po ich skončení Srugi zamieril do kaplnky na krátku návštevu a potom išiel priamo do svojej izby bez toho, aby si čo len trochu zajedol, taký bol unavený.

Výkony boli väčšinou bezplatné. Niektoré štatistické údaje nájdené v domácej kronike sú výrečné: 8 500 bezplatných ošetrení v roku 1928; 10 200 v roku 1931; 11 400 v roku 1932; 7 250 v roku 1933. Vo svojej službe nikdy nerobil rozdiely medzi kresťanmi a moslimami. Chorí prichádzali zďaleka na somároch, na ťavách a všetci chceli, aby sa o nich postaral on. Chceli, aby ich liečili jeho sväté a požehnané ruky: považovali ho totiž za svätého a uzdravenie pripisovali viac jeho veľkej cnosti a priateľstvu s Bohom, s Alahom ako liekom. Tak uvažovali moslimovia.

Srugi 05 2024 03

Šimon Srugi pred ošetrovňou v Beitgemal (Beit Jamal)

Mimoriadnu vnútornú radosť Šimonovi prinášali isté skutky viery a lásky, o ktorých hovoril s viditeľným dojatím. Išlo o krst udelený deťom, ktoré nemali šancu prežiť. Pokrstil najmenej 360 týchto „malých anjelikov“ – ako ich nazýval.

„Ach, to by bolo pre mňa veľké šťastie!“ zvolal raz Šimon, keď mu niekto predložil výslovný návrh ísť do Turína na slávnosť svätorečenia dona Bosca. Stačilo mu však, keď sa dozvedel, že by ho direktor mohol potrebovať, a s veľkou odpútanosťou povedal: „Zriekam sa toho, aby som uvidel najkrajšiu Madonu v nebi.“ A odvtedy sa už nenaskytla príležitosť ísť do Talianska.

Roky 1936 až 1939 charakterizoval arabsko-židovský terorizmus. Saleziánsky dom Beitgemal pocítil následky tejto ťažkej chvíle a stal sa cieľom, ktorý partizáni obzvlášť sledovali. Jedného dňa sa rebeli, mylne presvedčení, že saleziáni dali telefón k dispozícii anglickej polícii, pomstili útokom na riaditeľa domu dona Maria Rosina, ktorý išiel spovedať rehoľné sestry. Na spiatočnej ceste ho ukameňovali a jeho telo nechali pod hromadou kameňov! O pár dní sa stalo, že na kliniku dorazila osoba, ktorú všetci považovali za vraha direktora. Bol ranený na hlave a Angličania mu boli na stope. Sestra, ktorá bola so Šimonom, povedala, aby ho odovzdali Angličanom, čo mali prísť. Ale Šimon odvetil: „Priviesť ho pred súd? Prečo? Ak urobil zle, nech sa vyrovná s Bohom, ktorému prináleží obnoviť spravodlivosť. My musíme vždy robiť dobro blížnemu a odpúšťať.“ Dodal: „Akoby sa nič nestalo! Takto dáme dobrý príklad.“ A venoval sa mu so všetkou potrebnou pozornosťou.

Srugi 05 2024 05

Šimon Srugi s matkami a ich chorými deťmi

V roku 1939 vypukla druhá svetová vojna. Angličania zajali všetkých talianskych bratov a zavreli ich najprv v Jeruzaleme a potom v San Giovanni d’Acri. Medzi nimi bol aj Šimon Srugi, hoci bol Arabom! O niekoľko dní dostal silnú malarickú horúčku a bol na kosť vychudnutý. Tým, ktorí sa ho na to pýtali, pokojne odpovedal: „Nebojte sa. Toto je Božia vôľa a on sa o to postará. Ježiš trpel viac ako my. Aby sme mohli ísť do neba, potrebujeme viac než toto!“

Keď sa vrátil do Beitgemalu, okamžite pokračoval v práci, no jeho stav sa výrazne zhoršoval. V máji 1941 ho hospitalizovali v Betleheme. Po návrate do Beitgemalu už nebol schopný pokračovať v práci. Jeho prítomnosť však naďalej bola žiarivým svedectvom. Hoci vyčerpaný, často chodil do kostola, aby strávil veľa hodín pred Najsvätejšou sviatosťou. Uvedomil si, že teraz je už na konci, no smrť ho nevystrašila. V deň, keď prijal pomazanie chorých, poďakoval všetkým prítomným a potom povedal: „Teraz už môžem odísť.“ Ochotne sa odporúčal svojim „anjelikom“. A anjelici boli jedinými svedkami jeho smrti, ktorá ho zastihla v noci 27. novembra 1943.

 

Zdieľať článok

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Provinciálna kapitula saleziánov

Bude sa konať v dňoch 26. – 31. mája 2024 v Badíne. Zúčastní sa na nej 53 bratov s právom hlasovania. Kapitula sa koná v mimoriadnom skoršom termíne.

Savio Run 2024 – „Bež za svojím snom“

Spojiť oslavu svätého Dominika Savia, zdravé behanie a spoločenstvo strediska u Saleziánov v Michalovciach. Podarilo sa nám to v pekné nedeľné poobedie 5. mája, kedy sme mali bežecké podujatie SAVIO RUN 2024.

Púť miništrantov v Šaštíne

V sobotu 11. mája 2024 sa uskutočnila púť miništrantov. Prišlo asi 250 chlapcov, pre ktorých bol pripravený pekný program.

Ohlas + svätý Mikuláš + 1 omša = Šaštín

Slovenskí biskupi na svojom zasadaní 24. januára 1924 v Žiline spolu vyjadrili jasné želanie mať saleziánov doma: celý biskupský zbor podpísal „Ohlas slovenských biskupov k ľudu katolíckemu“.