Naše dejiny sa začínajú v polovici devätnásteho storočia. Európa je pod silným vplyvom osvietenstva a modernizmu, ktorý v mene oslobodenia človeka bojuje proti Katolíckej cirkvi a jej inštitúciám. Aj v Taliansku sa rušia kláštory a semináre, biskupi žijú vo vyhnanstve. A práve v tejto dobe radí liberálny minister a ateista Urbano Ratazzi donovi Boscovi:
„Rozmýšľali ste o tom, čo bude s vaším dielom, keď vás nebude?
Mali by ste založiť nejakú rehoľu, ktorá by pevnejšie pripútala k vám vašich pomocníkov a ktorá by bola zárukou pokračovania aj v budúcnosti.“
„A to mi radíte vy, pán minister?“ úprimne sa čudoval don Bosco.
„Prečo nie? Ak vaši nasledovníci budú občanmi so všetkými právami a povinnosťami, myslím, že vzhľadom na dôležitosť vášho sociálneho diela nebude zo strany štátu nijaká ťažkosť.“
A tak sa don Bosco začal seriózne zaoberať plánom združenia kňazov i laikov, ktorí by pokračovali v jeho apoštolskej a sociálnej práci pre dobro mladých v reholi, ktorá by spĺňala požiadavky cirkevného práva i svetskej moci.
Saleziánska rehoľa má byť modernou kongregáciou „mužov s vyhrnutými rukávmi“ bez špeciálneho rúcha a bez prílišnej cirkevnej terminológie. Nie kláštor, ale dom, nie gvardián, superior alebo opát, ale direktor domu. Spolubratia saleziáni – salezián kňaz i salezián koadjútor (laik) žijú pred štátom ako občania, ktorí svoj čas a sily venujú apoštolskej a sociálnej činnosti v prospech mládeže. Pred Cirkvou sú saleziáni osobami zasvätenými Bohu.
Saleziánske zasvätenie zahŕňa tri skutočnosti:
- poslanie,
- komunita,
- rehoľné sľuby
Poslanie
Spočíva v prijatí projektu dona Bosca, vyjadreného slovami: „Sľúbil som Bohu, že zo všetkých svojich síl budem pracovať pre dobro chudobnej a ohrozenej mládeže.“
Štyri hlavné smery poslania:
- prednostne sa venovať dospievajúcej mužskej mládeži, najmä chudobnej,
- pastorácia duchovných povolaní,
- práca medzi ľudovými vrstvami,
- evanjelizácia národov, ktoré ešte nepoznajú Krista.
Komunita
Salezián uskutočňuje tento projekt spolu s ďalšími spolubratmi, s ktorými vytvára živé spoločenstvo osôb v miestnej, provinciálnej i svetovej komunite. Saleziáni žijú v komunitách, nie sú teda osamelými priekopníkmi. Ich charakteristikou má byť rodinný duch a hlboké ľudské i kresťanské spoločenstvo.
Rehoľné sľuby
Záujemcovia o saleziánske zasvätené povolanie absolvujú formačný proces, v ktorom majú príležitosť overiť si, či na takýto štýl života majú primerané schopnosti. Po primeranej príprave potom skladajú tri rehoľné sľuby:
- sľub chudoby, ktorým sa zriekajú práva disponovať s akoukoľvek vecou bez súhlasu predstaveného a cvičiť sa v živote odpútanom od majetkov a hmotných dobier;
- sľub čistoty, ktorým sa zriekajú manželstva a citových vzťahov, aby ich srdce mohlo patriť Bohu a v ňom všetkým tým, ku ktorým ich pošle;
- sľub poslušnosti, ktorým sa zaväzujú poslúchať svojich predstavených a podriaďovať svoju vôľu Božej vôli, ktorú im tlmočí predstavený a komunita.
Rehoľné sľuby i spoločný život sú v službe poslaniu. Majú pomáhať účinnejšie slúžiť mladým a vytvárať priestor pre oprávnené požiadavky ľudského a kresťanského rastu.
Trvalo približne dvadsať rokov, kým sa zrodili Stanovy tejto spoločnosti a kým Svätá stolica v roku 1874 ich definitívnym schválením potvrdila novú spoločnosť ako rehoľu pápežského práva, teda vyňatú spod právomoci miestnych ordinárov.
V súčasnosti okolo pätnásťtisíc saleziánov – rehoľníkov pracuje takmer vo všetkých krajinách sveta. Organizačne tvoria 96 provincií, ktoré sú združené do 8 regiónov.
Ústredie Saleziánov dona Bosca je v Ríme.
Najvyšším predstaveným je rímsky pápež. Generálnym predstaveným Saleziánov dona Bosca je hlavný predstavený, ktorý je volený na obdobie šiestich rokov.
