Spracoval: rhsdb / Foto: archív SDB

V mestečku Perosa Argentina v Taliansku pri Turíne fungoval od 25. novembra 1921 prvý saleziánsky dom len pre slovenských chlapcov. Bolo ich tam sedemnásť a na nový rok písali títo mladíci z Perosy svojim krajanom a rovesníkom do Ríma a do Genzana pri Ríme novoročný pozdrav. No a zatiaľ čo zo Slovenska do Perosy odchádzali 12. januára 1922 ďalší štyria mládenci (traja z obce Horné Zelenice: 20-ročný František Kostolanský, 19-ročný Ľudovít Rafajdus, ktorý zomrel ako novic v Peru v roku 1925, a 17-ročný Michal Rafajdus; štvrtým bol istý Hipík, ktorý sa v Perose zdržal len rok), o niekoľko dní sa narodili rovno traja budúci saleziáni.

Jozef Bazala

23. januára 1922 sa v obci Záskalie pri Považskej Bystrici narodil Jozef Bazala. Jeho rodičia Jakub a Pavlína, rodená Kostolanská, boli roľníci. K saleziánom do Šaštína prišiel 31. augusta 1936a po piatich rokoch začal 1. augusta 1941 v Svätom Beňadiku noviciát. Po roku,16. augusta 1942, zložil ako 20-ročný prvé rehoľné sľuby. Filozofiu študoval v Trnave, kde si na biskupskom gymnáziu doplnil aj maturitu. V Trnave v malom seminári ostal aj na asistencii; v tom čase tam pôsobil aj don Titus Zeman. V roku 1947 predstavení poslali Jozefa pre jeho vynikajúce nadanie študovať na Prírodovedeckú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave a o rok zároveň začal aj teológiu v Svätom Kríži nad Hronom. Pobarbarskej noci bol na nútených prácach vo Svatej Dobrotivej a v Strašiciach v Čechách. V apríli 1952 chcel vo výprave dona Titusa Zemana odísť do Talianska. Aj jeho však zatkli, uväznili a s donom Titusom 22. februára 1952 odsúdili na dvanásť rokov väzenia. Posledné obdobie bol v Jáchymove, odkiaľ ho na amnestiu v decembri 1957 prepustili. Dlhší čas sa mu nedarilo dostať sa do kontaktu so spolubratmi. Teológiu dokončil tajne až ako päťdesiatnik a za kňaza bol vysvätený 15. decembra 1979, mal 57 rokov. Pôsobil tajne v Bratislave, vyučoval mladých spolubratov študentov morálnu teológiu. Spomínajú na neho ako na veľmi skromného spolubrata, ktorý dlho tajil svoje rakovinové ochorenie, pravdepodobne ako následok z jáchymovských uránových baní. Po roku 1989 patril do komunity Bratislava-Daliborovo námestie. Zomrel 22. marca 1992 v nemocnici v Bratislave-Podunajských Biskupiciach. Mal 70 rokov, rehoľníkom bol takmer 50 rokov a kňazom 12 rokov.

Pavol Čerňanský

V ten istý deň, 23. januára 1922, sa narodil aj Pavol Čerňanský v obci Malá Čierna pri Rajci. Rovnako ako Jozef Bazala, aj on prišiel k saleziánom v Šaštíne na jeseň 1936, do noviciátu v Svätom Beňadiku nastúpil v lete 1940 a 16. augusta 1941 zložil prvé rehoľné sľuby. Po štúdiu filozofie a pedagogiky v Trnave a po maturite v roku 1944 bol na asistencii v Trnave v malom seminári a v Topoľčanoch. V čase barbarskej noci bol už bohoslovcom vo Svätom Kríži nad Hronom. Aj jeho režim internoval v Šaštíne, Podolínci a od septembra 1950 bol na nútených prácach v Svatej Dobrotivej pri Plzni. Keďže mal ukončenú teológiu, cez vianočnú dovolenku z PTP ho so súhlasom predstavených 26. decembra 1950 biskup Róbert Pobožný v Rožňave tajne vysvätil za kňaza. Po troch rokoch vojenčiny sa mu podarilo zamestnať sa v Mototechne v Žiline a neskôr v Považských strojárňach v Rajci. Vo svojich pamätiach vyznáva svoju veľkú lásku k horám: „Keď som bol vo výrobe, mal som možnosť navštevovať naše krásne Tatry a môžem povedať, že som ich prešiel krížom-krážom. Na Gerlachu som bol skoro trikrát.“ V roku 1968 mohol vycestovať k saleziánom do Rakúska, kde sa naučil po nemecky a pracoval s učňami v saleziánskej škole v Grazi. Poslušný predstaveným sa po roku vrátil na Slovensko a 15. januára 1970 nastúpil do pastorácie, na jeden rok do Jacoviec a potom 29 rokov pôsobil v Blesovciach. Mal 76 rokov, keď prišiel v roku 1998 žiť do Charitného domova v Pezinku, kde ešte denne spovedával v kapucínskom kostole, hoci kráčal s barlami, pretože mal zranené šľachy a trvalo obmedzený pohyb. V roku 2004 po zrušení domova v Pezinku sa presťahoval do saleziánskej komunity v Hodoch pri Galante a v januári 2007 ho pre zdravotné ťažkosti prijali do Charitného domova v Beckove. Zakrátko 19. apríla 2007 ako 85-ročný zomrel v 66. roku rehoľného života, z čoho vyše 56 rokov bol kňazom.

Štefan Gazdík

Opäť dní, 28. januára 1922, sa narodil budúci misionár salezián koadjútor Štefan Gazdík. Pochádzal z obce Dolná Ždaňa (približne 15 km od Hronského Beňadika). Po základnej vychodil nižšiu hospodársku školu a pracoval ako paholok a neskôr na píle. Krátko po začatí vojny odišiel s matkou a sestrou na práce do Nemecka, no vždy v nedeľu šiel na svätú omšu. Keď tretí rok pracoval pri Plzni, skrsla v ňom myšlienka na rehoľný život. O túžbe napísal saleziánovi Jozefovi Babiakovi, magistrovi v noviciáte v Beňadiku. Po kladnej odpovedi začal teda v januári 1943 žiť so saleziánmi vo Svätom Beňadiku. Noviciát však mohol začať až po troch rokoch vojenčiny, v lete 1946, a 9. augusta 1947 zložil rehoľné sľuby ako koadjútor. Mal 25 rokov a chcel ísť na misie, no po barbarskej noci prežil ďalších dvadsať rokov ako robotník v Čechách. V roku 1968 navštívil Rím aj Turín a stretol sa aj s misionármi, no vrátil sa do vlasti. Keď mal 60-tku, požiadal štát o možnosť navštíviť staršiu sestru v Belgicku, odkiaľ ušiel do Talianska a predstavení mu dovolili ísť na misie. Určili ho do afrického Zaire. „Snažil sa poslúžiť svojou prácou a bol povzbudením aj pre mladých spolubratov – najmä v pokore a modlitbe.“ Pre vážnu maláriu sa išiel v roku 1999 liečiť najprv k sestre do Belgicka a potom na Slovensko, kde ešte štyri roky žil v komunitách na Miletičovej a v ponoviciáte v Žiline. „Žiaril svojím optimizmom a nadšením pre misie.“ Zomrel 19. augusta 2003 vo veku 81 rokov po 56 rokoch rehoľného života.

Jozef Grznár

A do štvorice, o dva týždne, 11. februára 1922,sa narodil v Ruskovciach (okres Bánovce nad Bebravou) Jozef Grznár. V rodisku vychodil osem rokov ľudovej školy. V roku 1936 u saleziánov v Šaštíne prijal birmovku a v lete 1938 vstúpil do noviciátu. Prvé sľuby zložil tesne pred vypuknutím vojny, 16. augusta 1939. V rovnaký dátum o sedem rokov neskôr, taktiež vo Svätom Beňadiku, zložil aj doživotné sľuby. V saleziánskych domoch pôsobil ako kuchár. Po likvidácii kláštorov v apríli 1950 bol aj on internovaný v Šaštíne a v Podolínci a napokon bol odvelený na PTP do Čiech na stavbu priehrady Klíčava. Civilné zamestnania mal len dve: do roku 1967 ako pomocný robotník v závode Vodné stavby Praha, potom do roku 1982 pracoval v Merine Trenčín. „Bol vždy veľmi ochotný ísť variť na tajné duchovné cvičenia a byť so spolubratmi, nesťažoval sa, vždy bol veselý.“ Po roku 1989 žil v komunite v Dubnici nad Váhom a od roku 2004 v Galante-Hodoch. Pre potrebnú opateru prežil posledné obdobie života v Charitnom domove v Beckove, kde zomrel 11. marca 2012 ako 90-ročný po 72 rokoch rehoľného života. Pochovaný je na cintoríne v Trenčíne-Orechové.