Spracoval: Ondrej Miliczki SDB / Foto: archív

Salezián, biskup, zakladateľ Kongregácie sestier saleziánok oblátok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Detstvo a mladosť

Narodil sa 14. októbra 1885 v Agrigente Vitalovi a Rose Montanovcom. Ako dvanásťročný vstúpil do saleziánskeho kolégia „San Basilio“ v Randazzo (Katánia), prvého diela dona Bosca na Sicílii. Túžil po povolaní k rehoľnému a apoštolskému životu medzi saleziánmi. Toto povolanie, ktorému jeho otec a starý otec veľmi bránili a ktoré bude spojené s dlhými a bolestivými skúškami i zápasmi, bude nakoniec korunované radostným úspechom.

S rodnými bratmi v saleziánskom kolégiu v Randazzo

Salezián – kňaz, učiteľ, apoštol

Giuseppe Cognata zložil svoju doživotnú profesiu 5. mája 1908 v Katánii do rúk vtedajšieho hlavného predstaveného blahoslaveného Michala Ruu a nasledujúci rok, 29. augusta 1909, bol vysvätený za kňaza.

Už predtým získal diplom z literatúry a filozofie s vynikajúcimi výsledkami a teraz sa vydal medzi mladých nielen ako profesor a asistent, ale aj ako horlivý kňaz, verný žiak svätého Františka Saleského a skutočný syn dona Bosca. Cez jeho veľké a dobré srdce prechádzala „Kristova láska“ a šírila sa medzi mladými ľuďmi po celom svete: na Sicílii, v Benátkach a v regióne Marche.

Mladý salezián

Direktor

Počas prvej svetovej vojny bol don Cognata vojakom v Palerme, kde položil základy saleziánskeho diela, ktoré o niekoľko rokov neskôr, po vojne, začal riadiť. Ako direktor sa vyznačoval všestrannou a výnimočnou službou v rôznych apoštolských aktivitách, stal sa „všetkým pre všetkých“, vždy neúnavný, pripravený na každú situáciu, mierny a usmievavý. Takmer z ničoho vybudoval kostol zasvätený Panne Márii Pomocnici kresťanov a s horlivosťou a nasadením sa venoval škole a oratóriu. Bol direktorom diel, ale ešte viac direktorom duší.

Giuseppe Cognata

Z Trapani ho povolali riadiť kolégium v Randazze, potom v Gualdo Tadino v Umbrii a napokon bol direktorom diela pri Bazilike Najsvätejšieho Srdca v Ríme. Všade prechádzal ako jemný odlesk Božej dobroty.

Biskup chudobných

Na konzistóriu 16. marca 1933 ho Pius XI. vymenoval za biskupa Bovy. Biskupskú vysviacku prijal 23. apríla v Bazilike Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Ríme z rúk saleziána kardinála Augusta Hlonda, saleziánskeho biskupa Luigiho Mariu Olivaresa (obidvaja sú vyhlásení za ctihodných) a Mons. Romola Genuardiho, svojho príbuzného.

Bova bola v tom čase mimoriadne chudobnou a náročnou diecézou. Domy roztrúsené po horách obývali chudobní roľníci, ktorí s veľkými ťažkosťami obrábali pôdu. Krajina nemala dostatok komunikačných prostriedkov a prírodných zdrojov. Chýbali materské školy a deti, o ktoré sa matky nestarali, pretože boli nútené pracovať na poli, boli uprostred mnohých ťažkostí a nebezpečenstiev odkázané samy na seba. Obyvateľstvo pre nedostatok kňazov žilo bez sviatostí a duchovnej pomoci.

Na cestách po svojej diecéze

Zakladateľ

Mladý biskup si za svoje biskupské heslo zvolil Pavlov výrok: „Caritas Christi urget nos.“ Navštevoval malé dedinky diecézy a prinášal útechu skupinkám chudobných rodín roztrúsených tu a tam na najodľahlejších a najneprístupnejších miestach. Okamžite si uvedomil situáciu diecézy a požiadal o pomoc niektoré ženské rehoľné inštitúty, aby zabezpečili potreby týchto chudobných opustených detí, ale nikto to neprijal. Pápež Pius XI., ktorému vysvetlil situáciu, ho vyzval, aby sa do toho pustil sám.

Po dlhých modlitbách a po porade s arcibiskupom Reggia Mons. Carmelom Pujìom 8. decembra 1933, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, len šesť mesiacov po svojom príchode do diecézy, začal toto dielo s tromi mladými ženami ochotnými odovzdať sa Pánovi. Tak sa zrodila Kongregácia sestier saleziánok oblátok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Nový inštitút, ktorý vznikol vďaka Prozreteľnosti, sa v priebehu niekoľkých rokov rozrástol, rozvinul a rozšíril nielen do dvoch diecéz Bova a Reggio, ale aj do ďalších oblastí Kalábrie, Sicílie a Lazia.

So svojimi sestrami

V tichu a samote

Božie diela sa zvyčajne skúšajú ohňom. V roku 1939 sa proti zakladateľovi a jeho inštitúcii rozpútala strašná búrka. Dňa 20. decembra 1939 Svätá kongregácia Posvätného ofícia na základe falošných obvinení nespravodlivo odsúdila Mons. Cognatu a zbavila ho úradu biskupa. Preto sa odsťahoval a dlhé roky žil v tichu a samote, odlúčený od svojich duchovných dcér. Do roku 1952 žil v saleziánskych domoch v Trente a Roverete a potom do roku 1972 v Castello di Godego (Treviso), kde vytrvalo vykonával cennú službu spovedníka a duchovného vodcu.

Po prijatí rozsudku Mons. Cognata napísal jednej zo svojich najvernejších spolupracovníčok: „Sme pri poslednom dejstve Kalvárie. Na kríži Ježiš zniesol to, čo chcel vytrpieť, a ukazuje sa ako mŕtvy, ako porazený. Neskôr však príde triumf zmŕtvychvstania. Aj mňa Majster spojil s touto poslednou skutočnosťou, aby urýchlil triumf svojich oblátok, v ktorom bude aj moje vzkriesenie. Takže, dcéra moja, sme pri pohrebe! Je čas na poslednú skúšku. Vieme, ako ju vydržať, v tichu, odovzdaní Ježišovmu Srdcu. Pokračujme v práci a triumfujme v Ježišovom mene, trpme a všetko prekonávajme s dôverou k Majstrovi. Nebojte sa o moju obranu. Pán je tu na to.“

Definitívne opúšťa svoju diecézu a svoje sestry

Per crucem ad lucem

Pápež Ján XXIII. na Veľkú noc v roku 1962 znova uviedol Mons. Cognata do biskupského stavu. Na príkaz pápeža Pavla VI. sa tak zúčastnil na druhom, treťom a štvrtom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu. Dňa 6. augusta 1963 bol vymenovaný za titulárneho biskupa vo Farsale.

Na sklonku života: „Dovidenia v nebi“

Inštitút oblátok napriek svojej veľkej chudobe za ten čas naďalej rástol a rozširoval sa vďaka osobitnej milosti Najvyššieho, ktorý sa rád nežne skláňa nad maličkými. A nakoniec, na radosť zakladateľa, bol jeho inštitút 29. januára 1972 na základe „Decretum laudis“ uznaný Svätou stolicou. Mons. Cognata tak mohol 22. júla toho istého roku v Pellare (Reggio Calabria), pôvodnom sídle misijnej činnosti saleziánskych oblátok, pokojne odísť k Pánovi. Jeho pozostatky sú uložené v generálnom dome sestier oblátok v Tivoli.