Spracoval: rhsdb / Foto: archív SDB

V septembri tohto roka sme oslávili a pripomenuli si sto rokov od otvorenia prvého saleziánskeho domu na našom území v Šaštíne. Náš pohľad na dianie „pred 100 rokmi“ sa teraz patrí uzavrieť udalosťami zo záveru roka 1924, keď sa saleziánske dielo v našej krajine už rozbiehalo.

Dvaja prví saleziáni v Šaštíne – kňazi Viliam Vagač a Jozef Bokor – prevzali 8. septembra 1924 správu farnosti a pútnického chrámu Sedembolestnej Panny Márie. V tom čase bolo v saleziánskej reholi spolu tridsaťjeden saleziánov z územia Slovenska a k nim sa začiatkom októbra pridalo ďalších sedem nových, ktorí zložili v Genzane pri Ríme a vo Foglizzo Canavese pri Turíne prvé sľuby. Od jesene 1924 si zároveň vykonávali svoj noviciát ďalší trinásti slovenskí mladíci.

Na linke Perosa Argentina – Šaštín

Po okamžitej kňazskej službe veriacim a pútnikom čakala na dona Vagača a dona Bokora tá najtúženejšia úloha a vec srdca: pripraviť všetko pre príchod chlapcov z talianskej Perosy do toho nového domova. Don Vagač hneď v prvých momentoch píše o všetkých radostiach v Šaštíne hlavnému predstavenému donovi Filipovi Rinaldimu a tiež „našim“ do Perosy Argentiny. Píše, že pre nich objednajú 50 železných postelí, že tunajším stolárom dajú vyhotoviť stoly, lavice a iný potrebný nábytok, že do zimy bude treba ešte nakúpiť periny, vankúše, koberce, vlastne všetko. Vskutku, v tých neveľkých farských priestoroch, ktoré dostali saleziáni v Šaštíne k dispozícii (keďže značnú časť priestorov kláštora mali ešte v správe štátne lesy), nebolo okrem pár kusov nábytku nič. Taká bola aj epizódka s troma hosťami: Asi po dvoch týždňoch od príchodu saleziánov do Šaštína ich prišli navštíviť otcovia biskupi Karol Kmeťko, Pavol Jantausch a Ján Vojtaššák. A Vagač s Bokorom tam mali iba štyri stoličky, takže na sedenie museli použiť aj veľké cestovné kufre. Keď pán biskup Kmeťko videl situáciu, rovno na mieste vytiahol peniaze a prispel na zariadenie priestorov.

Vráťme sa však do Talianska. Na začiatku školského roka 1924/25 bola v Perose Argentine stále ešte početná skupina slovenských chlapcov. Staral sa o nich don Ladislav Stano. Jedna skupina, spolu dvadsiati siedmi, mala odísť do Šaštína. Ďalších, kvartánov, najstarších študentov gymnázia, podobne ako pred rokom, aj teraz na základe rozhodnutia predstavených presunuli do Foglizzo Canavese, kde boli ich starší kamaráti už v noviciáte. Tam pod asistenciou saleziána Jozefa Staša mali – ako oni, kvartáni ašpiranti – pokračovať ešte rok v štúdiu pred nástupom do noviciátu. Niekoľko slovenských chlapcov bolo stále ešte aj v Ríme, kde pokračovali v štúdiách v dome Sacro Cuore. Medzi nimi aj budúci saleziáni Ján Šebela a Anton Vácval. V tom istom dome boli v komunite ako saleziáni náš asistent Marcel Horniak a klerici František Sersen a Jozef Rosinský.

Zbohom, Perosa! Vítej, Perosa!

Prípravy v Šaštíne neboli, samozrejme, ľahké a ani to nešlo rýchlo. Nedalo sa však dlho čakať, ak chceli saleziáni rozbehnúť školský rok a vyučovanie. Veď počas leta sa prihlásili aj ďalší noví chlapci – a oni už začnú svoje štúdiá v „domácom“ ústave. Všetko sa to zvrtlo v októbri. V prvej polovici mesiaca dali slovenskí chlapci svojmu domovu v Perose Argentine „zbohom!“ a pod vedením dona Ladislava Stana sa skupina dvadsiatich siedmich chlapcov presťahovala do Šaštína. V Perose sa už o niekoľko týždňov začalo veľmi podobné dielo pre moravských a českých chlapcov, na ktoré predstavení určili českého saleziána dona Ignáca Stuchlého – „Vítej, Perosa!“. Do Šaštína prišli naši chlapci 21. októbra 1924. Bol to ich nový domov – doma. A začínali tam naozaj chudobne. Mnohí museli spočiatku spávať na slamníkoch, kým sa podarilo zabezpečiť aké-také vybavenie ústavu. Medzi presťahovanými z Perosy, ktorí v Šaštíne pokračovali v gymnaziálnych štúdiách a neskôr sa stali saleziánmi, boli Bošácky Jozef, Cíferský Ľudovít, Čakloš Jozef, Figura Anton, Figura Jozef, Hasprún Jozef, Hirner Teodor, Chrenko Ján, Lovás Anton, Mihálik Anton, Moncmann Augustín, Pozdech Augustín, Sersen Anton, Strečanský Jozef, Škorec Štefan, Valach Andrej a Vizváry Ján.

Prvá saleziánska komunita v Šaštíne

Provinciálom pre saleziánov na Slovensku bol v tom čase až do roku 1926 don Pietro Tirone. Mal svoje sídlo v Osvienčime, odkiaľ veľmi zblízka sledoval a podporoval rozvoj diela dona Bosca v našej krajine. On ako predstavený „vyskladal“ v jeseni 1924 aj prvú saleziánsku komunitu, ktorá sa mala starať v Šaštíne o chlapcov aj o pútnický chrám a farnosť. Za direktora bol menovaný 36-ročný don Ladislav Stano, vtedy už šestnásť rokov salezián. Administrátorom farnosti bol o rok mladší don Viliam Vagač, kaplánom novokňaz – 27-ročný don Jozef Bokor. Z Talianska prišiel do Šaštína aj salezián kňaz, a to 29-ročný Jozef Psársky, a za asistenta bol poslaný z poľskej Daszawy 23-ročný Jozef Mišenka, ktorý však o rok v lete z rehole odišiel. Na konci roka doplnil komunitu ešte jeden asistent, 21-ročný Jozef Stašo z Foglizza Canavese, ktorý niekoľko mesiacov asistoval pri spomínaných „kvartánoch“ a novicoch.

Odchod na misie

V tom závere roka 1924 bolo ešte radosťou slovenských saleziánov aj ďalšie zapojenie sa do misií. V nedeľu 5. októbra sa v Turíne konalo otvorenie osláv 50-ročnice saleziánskych misií: prvú misijnú výpravu vyslal don Bosco do Argentíny v roku 1875. V roku 1924 medzi 103 vyslanými misionármi nechýbali ani viacerí Slováci. Ešte z noviciátu vo Foglizzo Canavese si podal žiadosť do misií 20-ročný Jozef Forgáč z Bánoviec nad Bebravou a 18-ročný Karol Orlický z Pácu, dnes časť obce Cífer. Prvé sľuby ako noví saleziáni zložili obaja v sobotu 4. októbra a na druhý deň prijali v Bazilike Márie Pomocnice na Valdoccu vyslanie na misie: určení boli do Patagónie, do Punta Arenas v Čile. Forgáč bol neskôr v rokoch 1942 – 1946 v Argentíne provinciálom saleziánov; Orlický v roku 1929 z rehole odišiel. Na misie odcestovali aj traja ešte len ašpiranti: z Foglizzo Canavese odišiel po skončení „kvarty“ gymnázia 20-ročný Eduard Gábriš a 23-ročný Ľudovít Rafajdus – poslali ich do Peru. Tam 27. februára 1925 začali v Arequipe noviciát, no o tri mesiace nato, 26. mája, obaja tragicky zahynuli. Napokon spomedzi chlapcov v Perose Argentine sa na misie prihlásil 20-ročný Augustín Sklenár z Cífera. Dostal určenie do USA, kde v ďalšom roku začal noviciát a až do smrti (1983) tam pôsobil ako salezián.

Touto misijnou udalosťou sa uzatvára naše postupné viacročné sledovanie rozvoja slovenského saleziánskeho diela „pred 100 rokmi“. Nech nás poznanie a životné príbehy prvých slovenských saleziánov a chlapcov vedú k vďačnosti a k vernému podporovaniu diela dona Bosca aj do budúcna.