Autor: Terézia Valúšková / Foto: Archív rodiny Paulenovej, Archív Postulácie Bratislavskej arcidiecézy

Krátky životopis

Alfonz Paulen sa narodil 26. 1. 1913 v Malých Bedzanoch rodičom Jánovi a Anne rod. Števicovej ako druhé zo štyroch detí. Zbožní rodičia ho dali hneď na druhý deň pokrstiť. Najstarší bol Viktor, potom Alfonz, o dva roky neskôr sa narodil Anton, ktorý však žil len jeden deň a o ďalší rok sa narodila Jolanka. Rodičia Ján a Anna boli veľmi nábožní a pracovití. K týmto čnostiam viedli aj svoje deti. Keď mal Alfonz päť rokov, rodinu postihla obrovská tragédia. Otec Ján, krátko po návrate z prvej svetovej vojny, ochorel na španielsku chrípku. Nakazila sa aj najmladšia Jolanka. Mama Anna sa všetkými silami snažila ich liečiť, ale nič nepomáhalo. Obidvaja ťažkej chorobe podľahli. Od tej chvíle celá starostlivosť o výchovu synov Viktora a Alfonza a taktiež vedenie domácnosti spočinula na pleciach matky. Veľkou pomocou jej bol však aj starý otec Ján. Alfonz vyrastal v prostredí, ktoré sa vyznačovalo chudobou ale o to viac mimoriadnou srdečnosťou.

Navštevoval Ľudovú školu vo Veľkých Bedzanoch a od roku 1923 bol zapísaný na Gymnázium v Kláštore pod Znievom. Od roku 1931 študoval v kňazskom seminári v Trnave. Kňazskú vysviacku prijal 17. mája 1936 z rúk Mons. Pavla Jantauscha, biskupa Apoštolskej administratúry v Trnave.

Alfonz Paulen v mladšom veku

Kňazstvo

Už jeho narodeniu predchádzala mimoriadna udalosť, keď si mama Anna vykonala pešiu púť do Mariazellu. Tam sa pred milostivou sochou Panny Márie modlila a prosila, že keď po púti počne dieťa a bude to syn, nech sa stane kňazom. A naozaj sa tak aj stalo. Meno Alfonz dostal po veľkom ctiteľovi Panny Márie svätom Alfonzovi Márii de Liguori. Jeho cesta ku kňazstvu uňho vyzrievala od malička. Po maturite sa definitívne rozhodol darovať svoje srdce bezvýhradne Kristovi a stať sa jeho kňazom.

Vzorom mu bol aj jeho bratranec salezián Anton Mária Vácval, ktorý sa tiež pripravoval na kňazskú službu. Vysvätený bol o rok skôr ako Alfonz.

Z mnohých svedectiev jeho farníkov možno vybadať jednu základnú črtu a to, že bol kňazom podľa Ježišovho srdca. Na Ježišovom srdci sa vzoroval a k nemu sa utiekal. Mnohí naňho spomínajú ako na láskavého, pokojného a priateľského duchovného otca.

Farníci naňho spomínajú s veľkou láskou. Mal mimoriadny vzťah k deťom. Na hodinách náboženstva ich odmeňoval svätými obrázkami. Vedel si udržať ich pozornosť a záležalo mu na ich náboženskej výchove. Veľmi zodpovedne robil aj pastoráciu miništrantov, detí, mladých, ale mimoriadne sa staral aj o starých a chorých. Týchto pravidelne navštevoval a prinášal im Sviatostného Ježiša. Bol pozorný aj voči chudobným a žobrákom. Farníčka zo Šulekova si spomína, že mama Anna mu musela poslať po jednom troje nohavice, lebo všetky postupne rozdal. Rovnako aj milodary za sväté omše alebo pohreby nebral od chudobných a viacpočetných rodín. Jeho srdce bolo vnímavé na potreby núdznych.

Po prvých kaplánskych rokoch, ktoré vystriedal v Leopoldove, Veľkých Kostoľanoch a Sološnici, sa dostáva ako správca farnosti do Kolpách – dnešného Banského Studenca. Bola to skutočne hladová dolina. Príchodom farára Alfonza spolu s jeho mamičkou to vo farnosti ožilo a stali sa veľmi obľúbenými. Alfonz poprosil brata Viktora, aby mu daroval obilie a kravy, ktoré slúžili ako živobytie mnohých chudobných rodín vo farnosti. Podľa obecnej kroniky, vďaka vynaliezavosti otca Alfonza, bola obec uchránená od mnohých vojnových hrôz.

Po osemročnom pôsobení v Kolpachoch otec Alfonz v roku 1947 prichádza za farára do Šenkvíc. Keďže sa jednalo o povojnové obdobie poznačené biedou, zameral sa aj tu predovšetkým na duchovnú obrodu. Zabezpečoval katolícku tlač pre farníkov, podporoval náboženské spolky vo farnosti a pastoráciu všetkých vekových skupín. Náboženstvo učil 24 hodín v týždni. Dvere fary boli pre každého otvorené.

S farníkmi si vybudoval veľmi dobrý vzťah. Mali ho radi deti, muži, ženy aj starí.

Alfonz Paulen so svojím synovcom Ľuborom

Jedného dňa Alfonz obdržal žiadosť, či by prijal k sebe na faru saleziána Titusa Zemana, nakoľko iní farári kvôli obavám z prenasledovania to odmietli. Otec Alfonz videl aj v Titusovi trpiaceho Krista v núdzi a rozhodol sa prijať ho za kaplána. Po porade so svojou farskou radou sa dohodli, že pre bezpečnosť oboch, bude Titus ubytovaný u kostolného otca Silvestra Baričiča. Takto bol šenkvický farár nepriamo vtiahnutý do príprav prechodov za hranice, ktoré uskutočňoval don Titus. Tým, že pomáhal jemu a aj ostatným saleziánom, ktorí za Titusom prichádzali kvôli plánovanému úteku za hranice, dostal sa na zoznam prísnej stráženosti a nakoniec toto bol aj dôvod jeho zatknutia. Z písomných svedectiev vyplýva, že klerikom, ktorí sa tu obmieňali pomáhal všestranným spôsobom (finančne, stravou, ale aj nákupom asi 70 párov mužských topánok – ako o tom svedčil obuvník zo Šenkvíc).

Medzitým don Titus začal organizovať výpravy do Turína. 31. augusta 1950 sa konala prvá výprava ilegálneho odchodu saleziánskych bohoslovcov cez rieku Moravu do Rakúska a následne do Turína. Druhá výprava bohoslovcov a kňazov odišla 23. októbra 1950. Pri tretej výprave, 9. apríla 1951, bol Titus Zeman so spoločníkmi zaistený a začala jeho cesta mučeníctva.

Zatknutie

O päť mesiacov neskôr, dňa 19. septembra 1951 prišli pre Alfonza Paulena na faru muži oblečení v čiernych kožených kabátoch s automatickými zbraňami. Otec Alfonz bol v tej chvíli v ktorejsi rodine plánovať púť do Marianky. Malá farníčka pribehla k nim a prosila pána farára, aby nešiel domov na faru. Otec Alfonz jej s pokojom odpovedal slovami: „Veď ja som nikomu nič zlé neurobil“. Uisťoval ich, že musí ísť, lebo i tak by si ho našli a keď nikomu nič zlé neurobil, tak sa nemusia báť. Tu treba dodať, že Alfonz vedel, čo ho čaká, pretože mal už informácie, ako dopadol Titus Zeman.

V neskorých večerných hodinách ho priviezli do väznice v Leopoldove. Od 21. decembra 1951 bol prevezený do Väznice Krajského súdu v Bratislave. Rozsudkom z 21. 6. 1952 bol Alfonz Paulen odsúdený za velezradu na 11 rokov odňatia slobody, prepadnutie majetku a stratu občianskych práv na 10 rokov. Následne bol prevezený do väznice v Ilave. Tu treba poznamenať, že Ilavská väznica patrila popri leopoldovskej k najobávanejším. Prežil tu takmer trištvrte roka. Dňa 5. marca 1953 sa konal prevoz asi 100 kňazov – väzňov do väznice v Mírove pri Olomouci. V cele bolo zvyčajne 10 – 14 väzňov. Alfonz tu okúsil hlad, smäd, samotku, zimu, vodu zo záchodu, atď. Schudol na polovicu váhy. V tomto období Alfonz ešte viac trpí, lebo vie, že komunisti sa vyvŕšili aj na celej jeho rodine. Brata Viktora tiež zatvorili a matku s nevestou a dvomi vnúčatami vyviezli na nútené práce do Vržanova s doživotným zákazom bývania v okrese Topoľčany. Alfonz teda netrpel len fyzicky a psychicky z väzenského týrania, ale aj pre starosti o rodinu, ktorá bola naďalej tvrdo skúšaná.

Banský Studenec kde Alfonz Paulen pôsobil. Zľava Norbert Ďurdík farár v Banskej Štiavnici, Milan Čaniga biskupský delegát, Mária Kucharovičová notárka, Terézia Valúšková postulátorka, Jozef Slivoň SDB promótor spravodlivosti

Utrpenie a smrť

Jedným z najťažších trestov, ktoré mohol väzeň dostať, bola samoväzba v korekcii v dĺžke od troch do siedmich dní, ktorú častokrát zlomyseľne predlžovali. Možno si len domyslieť, ako sa mohli sadistickí dozorcovia vyvŕšiť na väzňovi vo zvukovo izolovanej cele bez svedkov. Viacerí bachári v korekcii zabili niekoľko väzňov (porov. Veronika Lagová, Smrť za mrežami, 107-108). Alfonza tiež neminul takýto trest. Práve tu dostal ťažký zápal obličiek. Keďže jeho vážny zdravotný stav nebol braný na vedomie, choroba rýchlo napredovala. Až v predvečer jeho poslednej noci ho zobrali do väzenskej nemocnice, kde väzenský lekár skonštatoval vážnosť stavu so žiadosťou o urgentný prevoz do Nemocnice sv. Anny v Brne. Prevoz sa však konal až ráno. Otec Alfonz prežíval v tú noc agóniu. Bolo Božím riadením, že mu bol na tú noc pridelený katolícky kňaz, ktorý bol jeho spoluväzňom vo väzenskej nemocničke, išlo o vdp. Mons. Justína Beňušku. Ten o týchto posledných chvíľach napísal nasledovné:

„Vo večerných hodinách okolo pol desiatej sa otvorili dvere nemocničnej izby, v ktorej som ja ležal. V sprievode dozornej služby prišiel po mňa lekár-väzeň, pán primár MUDr. Kochan, Slovák. Požiadal ma, aby som išiel na túto noc k veľadôstojnému pánovi Paulenovi. Prešiel som na tú izbu a strávil som pri ňom celú noc. Veľmi trpel, ale premáhal bolesti. Dvakrát som volal pána primára. Pokúšal sa dvakrát cievkou pomôcť močeniu, ale nepomohlo. V noci sa rozhodlo, že ráno ho sanitkou odvezú do nemocnice. Medzitým sme sa modlili kratšie vzdychy. Vyspovedal sa. Nadránom vyšiel pot, zbledol, a potom sa mu uľavilo (pred smrťou). Nadránom prišiel pán primár Kochan znova. Ukázal mi nejaké modriny na jeho tele – veľmi zlé znamenie. Pourgoval sanitku, odniesli sme ho na nosidlách do nej a naposledy sa rozlúčili. Ako som sa dozvedel, mal zomrieť ešte v sanitke pred príchodom do nemocnice. Tak to bolo povedané na ordinačke“ (svedectvo Mons. Justína Beňušku).

Tu treba dodať, že sanitka vyrazila z Mírovskej väznice okolo 8.00 hodiny ráno. Nakoľko príkaz bol jasný, že ho majú voziť, dokiaľ nezomrie, tak zhruba jeden a pol hodinovú cestu natiahli na osem hodín. Alfonz práve dodýchal, keď sanitka dorazila k Brnenskej nemocnici. Kňaz Alfonz Paulen zomiera 10. apríla 1954 vo veku 41 rokov.

Farníci ale aj všetci tí, ktorí ho poznali, zostali zaskočení jeho náhlou smrťou. Od prvej chvíle ho pokladali za mučeníka.

Vidíme, že Alfonz Paulen bol „obyčajným“ kňazom, ktorý si verne a s láskou plnil nielen svoje povinnosti, ale jeho správanie bolo naplnené dobrotou, srdečnosťou a láskou. Pius XI. sa v tejto súvislosti jasne vyjadruje, že svätosť nepozostáva z konania mimoriadnych vecí, ale z konania bežných vecí ale mimoriadnym spôsobom (Pio XI, Per l’eroicità delle virtà del venerabile Fratel Benilde: il terribile quotidiano, in Discorsi di Pio XI, vol. 1 (1922-1928), 760). Pre sv. Teréziu z Lisieux to znamená robiť malé veci s veľkou láskou. Svätý otec pápež František v jednom zo svojich príhovorov  podčiarkol, že svätosť nepozostáva z niekoľkých hrdinských gest ale z každodennej lásky. A v tejto súvislosti pápež František pokračuje, že byť Ježišovým učeníkom a kráčať po ceste svätosti znamená predovšetkým nechať sa premeniť silou Božej lásky. Toto Alfonz pochopil a mohol s pokojom vojsť do radosti svojho Pána.

Ctiteľ Panny Márie

Ako veľký ctiteľ Panny Márie chodieval otec Alfonz vypomáhať na sviatky z Kolpách do blízkej Banskej Štiavnice, najmä keď bol nával pútnikov. Rovnako aj zo Sološnice chodieval spovedať zvlášť počas pútí do Šaštína. V Šenkviciach zasa práve plánoval pešiu púť do Marianky, keď si preňho prišli príslušníci ŠTB a zatkli ho. Panna Mária je matkou všetkých svätých. Alfonz pri sebe stále nosil ruženec a farníci ho vídali prechádzať sa s ružencom v ruke. Panna Mária chránila jeho povolanie a pomáhala mu byť vnímavým na Božie impulzy, ktoré sa prejavovali častokrát v pomoci blížnym, ktorí boli v núdzi. Napokon, Kráľovná mučeníkov stála pri ňom počas ťažkých mesiacov väzenia a previedla ho víťazne mučeníckou smrťou.

Stojí za zmienku tiež skutočnosť, že vo chvíli, keď Titus Zeman niesol Alfonza do väzenskej nemocničky, tento mu vyjadril poslednú túžbu nasledovnými slovami: „Ako kňaz viac ráz som pomýšľal vstúpiť k jezuitom. Keď som však toľko trpel v žalári so saleziánmi, prosím o prijatie do vašej spoločnosti. Chcem zomrieť ako salezián, ako syn don Bosca, pod ochranou Panny Márie Pomocnice.“