Po prvom roku tretina odišla

Spracoval: rhsdb / Foto: archív SDB

V rubrike „pred 100 rokmi“ sledujeme vývoj slovenského saleziánskeho diela pred príchodom saleziánov na Slovensko, teda do roku 1924. V školskom roku 1921/22 sa v Taliansku na dvoch miestach – v Ríme a v Perose Argentine pri Turíne – pripravovalo na svoju saleziánsku budúcnosť takmer päť desiatok slovenských mladíkov. Nebolo však všetko ružové, ani zďaleka.

Popri zvykaní si na inú reč, kultúru, popri neľahkom štúdiu tu bola ešte otázka motivácií a toho, ako sa v srdci mladíka rozvinie myšlienka rehoľného povolania. Alojz Koza, ktorý bol jedným z tých chlapcov v Perose, celkom podrobne opísal aj túto kapitolu. Čerpáme z jeho spomienok.

„Z 24 chovancov za prvý školský rok 1921/22, ktorí prišli do ústavu, odišli siedmi. Skoro tretina. Presnejšie 29 percent. To ešte nebolo dosť. Po čase sa vytratili z Kongregácie aj tí, čo do nej vstúpili s dočasnými alebo i večnými sľubmi. Zostali v nej ôsmi: Cíferský, Karlubík, Koza, Pluhár, Zaťko ako kňazi; traja ako koadjútori: Forner, Ježovít, Melicher. Ba i jeden z troch slovenských saleziánov pracujúcich v tomto ústave v uvedenom školskom roku J. Psársky opustil Kongregáciu.“ Pramene udávajú, že po roku pôsobenia ako kaplán v Turíne v Bazilike Márie Pomocnice a potom po roku v Ľubľane prestúpil z Kongregácie do Trnavskej arcidiecézy v roku 1931.

O zaujímavej súvislosti don Koza dopĺňa: „Je zaujímavé si všimnúť, že všetci, čo zostali, patrili do prvej skupiny (prvá, ktorá začínala v Perose Argentine v novembri 1921; pozn. red.). Z nej zostali siedmi a šiesti odišli. Druhé dve štvorčlenné skupiny odišli. Prvá aj so svojím vedúcim J. Psárskym… Mladíci, ktorí opustili v uvedenom roku náš ústav, boli všetci vyše 18-roční. Mladší urobili ten istý krok, až keď dorástli.“

Čo všetko prispelo k rozhodnutiam odísť? Vo svojich spomienkach sa don Alojz Koza usiluje aj opísať niektoré okolnosti, aj dať svoje hodnotenie.

„Viacerí chovanci nášho ústavu si predstavovali život v ňom inak, než sa im ukázal po niekoľkých mesiacoch. Bolo treba zachovať vo všetkom presný poriadok, nábožne sa správať v kaplnke, svedomito sa pripravovať na vyučovanie v študovni, konať rozličné drobné práce po ústave, vyžadujúce pokornú poslušnosť, na vyučovacích hodinách pohotovo a správne odpovedať. A počítať aj s neúspechom. V hrách na dvore sa žiadala veselosť, ale aj disciplinovanosť, znášanlivosť, rozumná ústupčivosť. Bolo treba premáhať rozličné zlozvyky, neslušné reči, hrubosť vo vyjadrovaní, fajčenie, neochotu podriaďovať sa novým poriadkom atď.“

Z povedaného nám jasne vystupuje pred oči náročnosť života v saleziánskom kolégiu. Riadili sa dosť podrobnými pravidlami, preto aby v štýle preventívneho výchovného prístupu chránili správanie a povahy chlapcov pred „vývrtkami“, alebo, ako to zvykol vyjadrovať don Bosco – aby si neuškodili na duši. Don Koza pokračuje:

„Pridala sa aj nostalgia, túžba za domovom, rodičmi, známymi, kamarátmi. Chudobná povojnová strava, talianska kuchyňa, nedostatok istých obľúbených jedál. Toto všetko mohlo postupne vytvárať krušnú náladu.“

Pravidlá pre domy Spoločnosti svätého Františka Saleského

V tomto hodnotení situácie z pohľadu priameho účastníka sa však nachádza pohľad aj na druhú stranu mince, na vychovávateľov a na ich schopnosti-možnosti viesť slovenských chlapcov v neľahkých podmienkach.

„Niektorí možno aj od predstavených čakali väčšiu dokonalosť vo vyučovaní, v osobnom správaní sa, v zaobchádzaní s mladými ľuďmi. Asistenti si priniesli nedobré skúsenosti z ústavov, kde boli všakoví šarvanci len z prinútenia rodičov. Tvrdé spôsoby, ktoré tam používali, ľahko zopakovali aj tu, kde by sa vyžadovalo viac ohľaduplnosti, taktu, šetrnosti vzhľadom na vek, mravnú vyspelosť chovancov.

Také nešetrné spôsoby zarmútia, urazia, znechutia. Od duchovných osôb každý, aj zle vychovaný človek, vyžaduje určitú jemnosť, slušnosť, dobrotu srdca v reči, vystupovaní, v zachádzaní s inými. Ak chýba, zanevrie a stane sa ešte horším…“

V tom prvom „slovenskom“ školskom roku v Perose Argentine bol zodpovedný za chlapcov 32-ročný kňaz don Viliam Vagač spolu s dvoma „asistentmi“. Boli to už študenti teológie, klerici: 27-ročný František Sersen a spomínaný o rok mladší Jozef Psársky. Ako „asistenti“ boli ostrieľaní náročnou dobou. Sersen sa stal saleziánom na jeseň 1914 a asistenciu prežil počas veľkej vojny; na ten jeden školský rok 1921/22 prišiel na výpomoc z Ríma, kde prerušil svoje teologické štúdiá. Psársky zažil svoju asistenciu tiež počas vojnových rokov, vykonal si ju v rokoch 1917 – 1919 v prvom uhorskom saleziánskom ústave v Péliföldszentkereszte. V Perose pomáhal popri svojom štúdiu teológie.

Don Koza nám ďalej v konkrétnych opisoch odchodov mladíkov umožňuje vnímať, že rozvoj slovenského saleziánskeho diela v prvých sľubných začiatkoch nebol vôbec samozrejmý.

Jozef Psársky

František Sersen

Viliam Vagač

„Prvým bol vari Michal Vajgel z Hrnčiaroviec pri Trnave, ktorý po niekoľkých mesiacoch prestal študovať. Kládol hlavu na lavicu počas štúdia. Sníval o inom svete. Nečudo… Naraz sa učiť tri jazyky rôznorodé alebo aj dosť príbuzné, ako je taliančina a latinčina. Ale je tu množstvo drobných javov, stovky koncoviek, odlišných znakov, zvláštností. Všetko si zapamätať a správne vyjadriť – to je námaha. Najmä pre mládenca devätnásťročného, odvyknutého dobrých sedem rokov od učenia! Bolo mi ho veľmi ľúto, keď zdvihol hlavu: oči vpadnuté, líca stiahnuté, tvar zmeravená, skoro zúfalá… A bol to šuhaj driečny! Dobre ho vystrojili z domu. Mal pekné šaty, skvelú bielizeň, peknú postavu. Ale do hlavy to nešlo. Jedného dňa zmizol. Jeho miesto v študovni zostalo prázdne. Odišiel… Prečo? Nepremohol začiatočné ťažkosti. Zlomil sa.“

„Za ním odišiel Šimčík z Trnavy. Zdravý, urastený mládenec. Ale rád si zafajčil a to nebolo v ústave dovolené. Ani o štúdium a ústavný poriadok nejavil záujem. Stratil sa spomedzi chovancov nepozorovane. Nevedno, či na radu predstavených, alebo dobrovoľne. Možno obidvoje. Nasledoval istý Solčan/Selčan?, mládenec vyše dvadsaťročný. Človek slušný a jemný. Už mal nejaké skúsenosti z pisárskeho života. Nosil manžety na rukávoch, čo z nás nemal ani jeden (okrem asi dvoch českých chovancov). Pred odchodom prišiel do študovne rozlúčiť sa s nami. Povedal pár nezabudnuteľných slov: ‚Priatelia, ja odchádzam. Mám na to svoje dôvody. Ale vy zostaňte silní. Nedajte sa zlomiť ťažkosťami. Vytrvajte! Raz budete šťastní, že ste ich prekonali. Zbohom! Buďte silní.‘ Odišiel, zanechal dobrý dojem. Nevytrval ani Hippík, veselý tovariš, lebo zistil, že aj doma môže byť obuvníkom s väčšou slobodou a s lepším zárobkom. Napokon odišiel Michal Psársky. Vari až v septembri 1922, keď už prichádzali noví chovanci do ústavu. Aspoň tak si to pamätá Anton Sersen, ktorý patril do skupiny prichádzajúcich. Vtedy sa stretli s asistentom J. Psárskym v Benátkach, ktorý odprevádzal svojho synovca Miša tak, ako ho pred ôsmimi mesiacmi priviedol. Chcel vidieť cudzí svet. Videl ho a to mu postačilo. Vrátil sa, lebo nemal záujem ani o učenie, ani o robotu.“