Autor: Adriana Hakajová / Foto: archív SDB

Keď bola moja prababka malá, smutne rozprávala o dni, keď musela so svojou rodinou opustiť Oravu a odísť žiť do Trnavy. Takých rodín bolo veľké množstvo – vysťahovali ich kvôli vybudovaniu Oravskej priehrady.

Životné podmienky, ktoré Kopánka, vtedy Execír, poskytovala novým obyvateľom, nepripomínali nič z toho, na čo si pamätali z domoviny. Okrem biedy a chorôb, bez fary či kostola sa do Trnavy bolo navyše možné dostať len veľmi ťažko cez neupravené cesty.

V tomto období na Kopánku prišiel don Hlubík. Postupne všetko začalo ožívať okolo oratória a novovybudovanej fary ako jedna rodina. Časom sme pochopili, že nám postavil dom na Skale!

Don Hlubík

Keď prišiel na Kopánku, futbalové ihrisko vytýčil ešte skôr, než začal stavať dom. Prvé drevené bránky niekto hneď prvú noc ukradol, čo okomentoval takto: „Keby mali čím kúriť, neukradli by ich.“ Don Hlubík dal na druhý deň postaviť ďalšie a potom ešte trikrát.

A tak pokračoval život na Execíre. Narodila sa moja babka s dedkom. Keď boli malí, prišla totalita a kostol sa na čas stal zakázaným miestom. Našu štvrť to však vôbec nezlomilo. Práve naopak. Z ich rozprávania viem, že skupina odvážnych saleziánov sa stretávala potajme v pivniciach, kde premietali filmy a čítali pašované knihy.

Don Hlubík a chlapci

To boli časy, keď sa rodili aj moji rodičia, ktorí zasa dodnes s úsmevom na perách spomínajú na saleziána koadjútora Adama Bajaníka. Ten ich naučil aj to, že kostol nie je len o modlitbách, ale aj o tom, aby vedeli zahrať aspoň jednu pesničku. A teda kým dokonale nezahrali a nezaspievali „Velebme, kresťania!“ na „varhanoch“, ďalej ich veru nepustil.

„Vrúcne mu spievame, česť, chválu vzdávame a srdcom skrúšeným vrúcne ho vítame.“

Kopánka, kostol, 40. roky minulého storočia

Potom som sa narodil ja. S mnohými z našej štvrte sa poznám od malička tak dobre, ako sa poznali moji rodičia či babka s dedkom so svojimi susedmi z Kopánky. Aj dnes, keď otec potrebuje prerobiť niečo doma alebo mame chýbajú vajíčka do koláča, pomoc nemusia hľadať ďaleko. Stačí zavolať cez plot susedovi do dvora, na ulici, na ktorej vyrástli. Bola to radosť a prijatie, ktorú priniesli do komunity práve saleziáni a svojím príchodom zasadili semienko dobrej budúcnosti pre nás všetkých.

Kopánka, futbal

Otec chudobných z Kopánky, nazývaný aj slovenský don Bosco

• Don Ján Hlubík (* 21. jún 1896 Hrnčiarovce – † 27. december 1965 Zavar).
• Pre saleziánsky kňazský život sa rozhodol, keď bol vojakom.
• Od štyridsiatych rokov pôsobil na Kopánke, 8. decembra 1941 otvára saleziánsky dom.
• V roku 1950 bol zadržaný v rámci Akcie K.
• Nasledujúcich desať rokov strávil vo väzniciach, kde bol podrobený neľudskému zaobchádzaniu.

V noci, keď sa naposledy bratia saleziáni v predsieni kostola zhromaždili, pokľakli si a pomodlili sa, objatím sa rozlúčili, don Hlubík sa nahlas rozplakal. Zhíkli aj samotní žandári. Veď s akou láskou, ale aj ťažkosťami budoval don Hlubík túto komunitu spolu so svojimi bratmi a ďalšími ľuďmi! Vedel, že sa už nikdy nevráti.

Posolstvo: Dom postavený na skale

A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale (Mt 7, 24 – 25).

Začnite aj vy DNES budovať svoj dom na skale. Pomôžte alebo prihovorte sa svojmu susedovi. Tomu, ktorý stojí práve TERAZ vedľa vás.