Autor: Giuseppe Buccellato SDB / Upravil: Stanislav Veselský / Foto: archív

Láska k chudobným: Svätý Vincent de Paul (2. časť)

Neprešlo veľa rokov od založenia prvej Konferencie v Turíne a don Bosco založil Konferenciu medzi mladíkmi oratória. Týmto krokom nechcel iba ponúknuť pomoc tým, ktorí boli v núdzi, ale aj pomáhať mladým rásť v povedomí byť nápomocnými v nejakej úlohe – odstraňovať biedy blížneho. Don Lemoyne v Životopisných pamätiach píše: „Títo mladíci, bolo ich približne dvadsať, mali za úlohu každú nedeľu navštíviť – vždy v dvojici – jednu aj viac chudobných rodín, ktoré im boli pridelené, priniesť im nejakú almužnu, vhodne rodičom poradiť, najmä v kresťanskej výchove detí, povzbudzovať ich, aby ich posielali na katechizmus, a naliehať, aby chodili do oratória. Rodiny ich prijímali s radosťou, pretože na tieto návštevy – okrem úžitku, ktorý prinášali – chlapci chodili pravidelne, s dobročinnou láskou a s úctou, ako radil don Bosco. Z týchto návštev mali veľký osoh aj dobročinní návštevníci, pretože spoznávali a učili sa milovať spôsoby, ako odstraňovať biedy blížneho.“

Podľa dona Bosca bol svätý Vincent de Paul živým vyjadrením tej lásky k blížnemu, ktorú nemožno oddeliť od modlitby a od lásky k Bohu. Jeho láska k chudobným, ale aj jeho láska k modlitbe sa stali žiarivým vzorom, ktorý predložil duchovnému hnutiu, pochádzajúcemu od neho. Niektoré saleziánske diela v Taliansku aj v zahraničí boli pomenované po tomto francúzskom svätcovi.

Od roku 1877, rok po tom, čo don Bosco uverejnil druhé vydanie životopisu svätého Vincenta, pripojil k textu Stanov saleziánov jeden list svätého Vincenta o dôležitosti ranného rozjímania. Svätý Vincent píše: „Milosť povolania je spojená s modlitbou a milosť modlitby je spojená s milosťou vstávania. Ak sme verní tej prvej činnosti, ak sme spoločne pred naším Pánom a spoločne pred neho predstupujeme, ako robili prví kresťania, on sa zasa dá nám, osvetlí nás svojím svetlom a sám urobí v nás a za nás dobro, ktoré sme záväzne sľúbili konať v jeho Cirkvi.“

Je zaujímavé všimnúť si, že don Bosco s cieľom hovoriť svojim saleziánom o dôležitosti vnútornej modlitby si neposlúžil svedectvom nejakej kontemplatívnej osoby, ale svedectvom svätca dobročinnej lásky.

Povolanie všetkých k svätosti: náuka svätého Alfonza

Prvé stretnutie dona Bosca so spismi a so spiritualitou Alfonza Márie de Liguori mu veľmi pravdepodobne sprostredkoval jeho prvý duchovný vodca don Giovanni Calosso, kaplán v Morialde. Podľa Životopisných pamätí práve don Calosso, ktorý zomrel v roku 1828, daroval Jankovi Boscovi asketické diela svätého Alfonza (porov. MB I, s. 238).

Príspevok svätosti a veľmi bohatej duchovnej tvorby Alfonza Márie de Liguori, ktorú spoznal priamo alebo prostredníctvom vyučovania dona Cafassa, nezmazateľne poznačil kňazstvo dona Bosca, jeho duchovnú pedagogiku aj jeho činnosť ako spovedníka a zakladateľa. Svätý Alfonz, rovnako ako svätý Vincent a svätý Filip Neri, je na rozdiel od Františka Saleského svätcom ľudovým, preto má určite bližšie k citlivosti zakladateľa saleziánov. Ako milovník hudby a spevu predstavuje vzor pastiera so striedmym a populárnym štýlom, ktorý sa vedel obdivuhodne prispôsobiť kultúrnej úrovni a chápavosti adresátov svojho poslania.

Svätý Alfonz ako vyvážený moralista, schopný strednej cesty medzi rigoristickým a laxistickým postojom, bol pre Gualu a potom pre Cafassa už od založenia kňazského konviktu ich základným oporným bodom. Jeho náuka, vhodná na formovanie pastiera duší vľúdneho v učení a láskavého v komunikácii, mala určite veľký vplyv na rozsiahlu službu dona Bosca ako spovedníka. Patrón spovedníkov a moralistov totiž uskutočnil v tejto oblasti opravdivú kopernikovskú revolúciu tým, že pastoráciu spovedí prepojil s ľudskou krehkosťou, aby odpustenie záviselo viac od milosrdenstva než od zákona a aby spovedi vrátil jas úkonu lásky a spovedníkovi vedomie, že je v prvom rade lekárom a až potom sudcom.

Alfonzovo dielo, ktoré sa rozšírilo v Piemonte vďaka úsiliu pôvodcu myšlienky kňazského konviktu Pia Bruna Lanteriho a jeho učiteľa jezuitu Nikolausa von Diessbacha, nemalo veľa stúpencov medzi piemontskými moralistami a najmä medzi profesormi turínskeho kňazského seminára. Títo boli totiž viac naklonení rigoristickej, teda prísnej morálke a takmer nedosiahnuteľnému chápaniu kresťanského života a vysokej dôstojnosti sviatostí, najmä svätého prijímania, ktoré sa podávalo „striedmo“.

„Alfonzovské“ nastavenie konviktu bolo preto v kontraste s rigoristickým prístupom seminára. Z tohto dôvodu don Bosco vymohol pre seba a pre rodiacu sa Kongregáciu právomoc formovať a pripúšťať k vysviacke budúcich kňazov. Jasne chápal, že ak by jeho mladí saleziáni boli formovaní podľa rigoristickej morálky, neboli by schopní prežívať svoje poslanie medzi mladými.

Z Alfonzovho zmýšľania a z jeho spisov si zakladateľ saleziánov osvojil výchovu k jednoduchej a „každodennej“ svätosti, schopnú vštepiť mladým ľuďom presvedčenie, že cesta k dokonalosti je vec ľahká a každému možná, a predovšetkým predstavuje cestu k skutočnému šťastiu. Slávny výrok, ktorý don Bosco napísal v malom životopise Dominika Savia a ktorý vložil do Saviových úst, predstavuje jednoduché a účinné zhrnutie „alfonzovskej“ perspektívy: Pre nás svätosť spočíva v tom, že sme veľmi veselí…

V životopisoch Savia a Besucca sa don Bosco zaoberá výkladom Alfonzovej náuky o vhodnosti pristupovania k sviatostiam, pričom špeciálne čerpal z Alfonzovho textu Svätá mníška. No a zoznam diel svätého Alfonza, ktoré vydal don Bosco v Katolíckych čítaniach, je veľmi dlhý.

Prax a zmýšľanie dona Bosca ovplyvnil aj spôsob, akým svätý Alfonz, zakladateľ kongregácie redemptoristov, poňal rehoľný život. Don Bosco v roku 1885 okrem listu svätého Vincenta de Paul pripojil k saleziánskym Stanovám ďalších šesť listov svätého Alfonza, ktoré napísal svojim rehoľníkom. V jednom z nich svätý Alfonz píše: „Boh nás povolal do tejto Kongregácie (najmä k týmto zásadám), aby sme sa stali svätými a aby sme sa spasili ako svätí. Kto sa bude chcieť v Kongregácii spasiť, ale nie ako svätý, neviem, či sa spasí. Ak sa tento nedostatok ducha rozšíri, úbohá Kongregácia! Čo z nej bude o päťdesiat rokov? Bolo by treba zaplakať a povedať: Chudák Ježiš Kristus! Ak ho nemiluje brat Kongregácie, ktorý dostal toľko milostí a toľko zvláštneho svetla, kto ho bude milovať? Môj Bože, a na čo slúži toľko svätých prijímaní? A čo sme prišli robiť tu, v tejto Kongregácii, a čo tu robíme, ak sa nestávame svätými?“

Don Bosco v Stanovách saleziánov už v roku 1859 napísal: „Cieľom tejto Kongregácie je zhromaždiť jej kňazov, bohoslovcov aj laikov, aby sa zdokonaľovali, nakoľko je to možné, a napodobňovali čnosti Božského Spasiteľa.“