Spracoval: Marián Husár SDB / Foto: archív
Don Titus v dejinných okolnostiach, v ktorých sa nachádzal, pri nástupe totalitného komunizmu, pocítil podnet Ducha a začal organizovať i uskutočňovať úteky mladých rehoľných spolubratov cez rieku Moravu, do Rakúska a ďalej do Talianska, kde mohli pokračovať vo svojej formácii k saleziánskemu a kňazskému povolaniu. Prvé úspešné výpravy akoby potvrdzovali správnosť cesty, na ktorú sa vydal.
Pred treťou výpravou sa ho však kvôli kopiacim sa ťažkostiam začnú zmocňovať pochybnosti a neistota. Spolubratia v Linzi, kde čaká na víza, mu nedôverujú. Don Titus tam pre problémy okolo víz musel pobudnúť asi 4 mesiace. Tu sa rodí mienka o tom, či tieto jeho cesty nemajú v sebe len ducha dobrodružnosti a svojhlavosti. Niektorí ho obviňujú z falošného a nebezpečného hrdinstva. Skeptickí spolubratia ho nechápu a on o podrobnostiach tajne pripravovaných prechodov ani nemôže príliš hovoriť. Niektoré obvinenia zneli tvrdo.
Titus Zeman, primičná svätá omša v rodnej obci Vajnory, 4. augusta 1940
V liste svojmu priateľovi Michalovi Lošonskému-Želiarovi z 21. januára 1951 píše o svojich pochybnostiach: „…už 3x sa vec oddialila (vybavenie víza – veci sa odkladajú). Nie je to napomenutie zhora, aby som sa na to už viac nedával?… Priznám sa Ti (list pokračuje v rastúcom napätí), predtým som skoro nepoznal obavu, bol som si istý Božou pomocou, ale teraz mi prichádza na um akási myšlienka pokušenia: čo keby ťa dostali tam do rúk, budeš sa môcť dožadovať ochrany Božej, veď trikrát zmenený plán, trojaké napomenutie ti nestačilo, chcel si zo seba robiť naozaj toho hrdinu, ako ti bolo aj povedané, a nemyslel si, že Boh má svoje plány…?“
Dovtedy mal vždy istotu, že robí to, čo chce od neho Boh, no teraz sa vnútorne trápi čo a ako ďalej. Prechádza vnútorným bojom. „…Dúfam, však v pomoc Božiu a ochranu don Bosca…“
Po piatich dňoch v druhom liste 26. januára 1951 tomu istému Michalovi odhodlane píše, že jeho pochybnosti pominuli. Čo bolo tým bodom zvratu? On sám hovorí, že istotu nadobudol pri slúžení sv. omše a pri počúvaní Božieho slova.
„Dnes pri sv. omši som dostal také dve silné inšpirácie (injekcie), že keby som ich dostal prv, nebol by som Ti napísal predošlý list o strachu. Prvá bola pri čítaní epištoly:
Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov (1 Jn 3,16), hľa naša povinnosť byť pripravení aj život položiť za bratov, veď čože sa báť. V tej istej epištole je napísané: My vieme, že sme prešli zo smrti do života, teda zo smrti prejdeme do života, lebo milujeme bratov. (1 Jn 3, 14)
List sa ďalej stupňuje: „A druhá inšpirácia bola v evanjeliu: Nebojte sa. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. (Mt 10, 29-31)
…Zdôverím sa Ti, milý priateľ, to boli dve silné myšlienky, ktoré ma sprevádzali cez celú omšu, a nemôžem odolať, aby som Ti to nenapísal… Snáď by to niekto pomenoval falošným hrdinstvom, snáď šialenstvom, snáď nerozumnosťou. Nech si to menuje, kto chce, ako chce, ja to menujem povinnosť, ktorú mi zverili hlavní predstavení, za ktorú som zodpovedný jedine Pánu Bohu a svojim „skutočným predstaveným“…“
Titus Zeman s rodičmi
Don Titus netušil presne, čo ho čaká, na druhej strane vedel do čoho ide a že v prípade neúspechu výpravy ho môže čakať väzenie alebo aj poprava. Láska k Bohu a k bratom ho však viedla a posilňovala po nebezpečnej ceste. Niet väčšej veci ako položiť svoj život za druhých a niet väčšej istoty, ako sa spoliehať na Božiu istotu. Všetko je potrebné vložiť do Božích rúk. A on to urobil.
3. výprava sa však nepodarila. 9. apríla 1951 sa slučka zovrela.
Nasledovalo mučenie v Leopoldove, Justičný palác, kde prokurátor žiadal pre Titusa slučku – popravu, 22. 2. 1952 je odsúdený na 25 rokov, a tak väzeň číslo 1929, MUKL – „muž určený k likvidaci“, putuje ďalej strašnými väznicami v Ilave, likvidačným táborom v Mírove, uránovými baňami v Jáchymove, kde väzni ručne triedili radioaktívnu uránovú rudu, ďalej to bol Leopoldovský mlyn so svojimi „gestapáckymi“ metódami, odtiaľ viedli už len dve cesty – psychiatria, alebo cintorín, on sa však po čase dostal do Valdíc ako väzenský brusič skla…
Na pár riadkov sa nedá vyjadriť utrpenie, ktorými si prechádzali naši novodobí mučeníci počas komunizmu.
Titusa odsúdili za velezradu ako nebezpečného kriminálnika, agenta zapredaného „americkému imperializmu“ a „vatikánskemu frontu“.
A s takýmito nepriateľmi ľudovodemokratického zriadenia sa veru nehrali.
- „Bitky mali svoju postupnosť. Vykonávali ich s cynickou presnosťou, až po skutočnú hranicu únosnosti tak, aby ich väzeň ešte zniesol. Ničili ho a nenapraviteľne mu poškodili zdravie, ale tak, aby ho nezabili hneď. Snažili sa zdolať jeho vnútorný odpor a podlomiť vnímanie vlastnej ľudskej dôstojnosti.“ (Lodovica Maria Zanet)
- Bili ho až tak, že stratil sluch, spôsobili mu zlomeniny, vybili zuby, kompresorom natrhli útroby, utrpel ťažké poškodenie srdca, neskôr sa prejavilo aj pľúcne a neurologické poškodenie, topili ho vo výkaloch, dávali mu drogy, aby mal halucinácie. Keď už bol na jedno ucho hluchý a poriadne nepočul, bili ho ešte viac, lebo si mysleli, že ich neposlúcha.
- Počas vyšetrovaní v Justičáku mal celu otočenú smerom k dvoru, kde bola šibenica. Denne počul strašné výkriky mučených väzňov pred popravou. Vždy keď sa dvere jeho cely otvorili, mohlo to znamenať, že ho prišli zobrať na popravu. Z tohto ohromného napätia a tlaku ošedivel.
- Ďalšie obludné výmysly mučenia: – musel bez pohnutia nahý ležať na dne chladnej betónovej jamy a polievali ho studenou vodou; cez deň od 5 tej rána až do 22.00 mal nehybne stáť celé hodiny v cele, do bezvedomia; v noci drepy; alebo 3 – 4 dni bez prestávky kráčať kačacím krokom
- Krutí tyrani mali za cieľ vygumovať osobnosť obvineného, donútili priznať sa ku všetkému čo si sami na väzňov vymysleli a zinscenovali. Štb mala neobmedzenú moc.
Don Andrej Dermek, jeho spolutrpiteľ vydal toto krásne svedectvo (vyšetrovatelia ho chceli s Titusom konfrontovať a posadili ich oproti sebe): „Don Titus bol úplne znetvorený a zakrvavený. Sedeli sme oproti sebe a mlčali sme. Nebolo treba nijakých slov. Pozreli sme sa na seba a usmiali sme sa … Obaja sme vedeli pre koho trpíme, pre Krista.“
A Kristus im dával silu.
Poznáme jeho originálny Ruženec z chleba… po každom návrate z výsluchu a mučenia pridal Titus na špagát zrniečko z chleba. Ruženec bol skoro kompletný – mal 58 zrniek, zaznamenáva vyše 50 výsluchov spojených s mučením. A napriek tomu, nezradil nikoho a neskôr počas tých rokov väzenia pomáhal mnohým.
Bibliografia
Lodovica Maria Zanet, Blahoslavený Titus Zeman, životopis, Elledici 2017 (Don Bosco 2017)
Michal Radošinský, Don Titus. Vatikánsky špión?, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005
Andrea Bozzolo, Teologia della santità: dinamiche della grazia nel vissuto dei santi, Seminario per la promozione delle cause di beatificazione e canonizzazione nella Famiglia Salesiana, Roma aprile 2016
Francesco Cereda, Príhovor na seminári o procesoch blahorečenia a svätorečenia, Rím apríl 2016
Pavol Grach, Don Titus, Ikona, ktorú chceme čítať, DC 2017
0 komentárov