Autor: Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Dnes veľmi potrebujeme počúvať, viesť slobodný a nezištný dialóg, mať osobné stretnutia, pri ktorých sa nesúdi a neodsudzuje, a veľmi potrebujeme ticho i prítomnosť v Bohu.

Milí priatelia mesačníka Il Bollettino Salesiano, len pred hodinou som sa zúčastnil na pohrebe emeritného pápeža Benedikta XVI. Práve on rok po nastúpení do služby pápeža napísal veľkolepú encykliku Deus Caritas est a v nej toto tvrdenie, ktoré sa mi zdá byť esenciou nádhernej vône kresťanského myslenia: „Na začiatku toho, že je niekto kresťanom, nestojí etické rozhodnutie alebo veľkolepá myšlienka, ale skôr stretnutie sa s udalosťou, s Osobou, ktorá ponúka životu celkom nový horizont a tým aj zásadné smerovanie“ (Deus Caritas est, 1). Tou osobou je určite Ježiš Kristus. A počnúc týmto tvrdením nám Benedikt XVI. zanechal tieto vyjadrenia:

• „Ježiš Kristus je Pravdou, ktorá sa stala Osobou; on priťahuje svet k sebe.
• Svetlo, ktoré vyžaruje Ježiš, je jasom pravdy. Každá iná pravda je len úlomkom Pravdy, ktorou je on, a odkazuje na neho.
• Ježiš je Polárkou ľudskej slobody: tá bez neho stráca orientáciu, pretože bez poznania pravdy sa sloboda zvrháva, izoluje a redukuje na neplodnú svojvôľu.
• S ním sloboda znovu nachádza samu seba, poznáva, že je stvorená pre dobro a vyjadruje sa konaním a postojmi dobročinnej lásky.
• Ježiš teda dáva človeku plný a dôverný vzťah k pravde a pozýva ho, aby v nej žil stále.
• Nič nedokáže podnecovať ľudskú inteligenciu k neprebádaným horizontom tak ako láska k pravde.
• Ježiš Kristus, ktorý je plnosťou pravdy, priťahuje k sebe srdce každého človeka, rozširuje ho a napĺňa radosťou.“

V týchto niekoľkých solídnych a hutných vetách je obsiahnuté celé kresťanské učenie, ktoré ani zďaleka nie je „morálkou“ alebo súborom chladných a rigidných pravidiel bez života. Kresťanský život je predovšetkým skutočným stretnutím s Bohom.

Práve to som dosvedčil v názve tohto príhovoru. Smädu po Bohu je podľa môjho názoru a hlbokého presvedčenia omnoho viac, ako si predstavujeme alebo ako sa zdá. Nejde o to, že by som chcel meniť štatistiky sociologických štúdií alebo vykresľovať nejakú fiktívnu realitu. To určite nemám v úmysle, ale chcel by som vám pomôcť pochopiť, že to, čo veľmi často nachádzame pri stretnutí  „tvárou v tvár“ s reálnym životom mnohých ľudí, otcov a matiek, mnohých rodín, dospievajúcich a mladých ľudí, je život, ktorý nie je ľahký, život, ktorý sa musí každý deň „uzdravovať“, ľudské vzťahy, v ktorých je žiaduca a potrebná láska a o ktoré sa treba starať v každom malom geste, v každom malom detaile, v každej činnosti. A pri tomto stretnutí „tvárou v tvár“ veľmi potrebujeme počúvať, viesť slobodný a nezištný dialóg, mať osobné stretnutia, pri ktorých sa nesúdi a neodsudzuje, a veľmi potrebujeme ticho i prítomnosť v Bohu.

Hovorím to preto, že som o tom silno presvedčený. Práve tu, na Valdoccu v Turíne, kde som, ma prekvapuje a napĺňa radosťou, keď sa skupina mladých chopí iniciatívy a pozve ďalších mladých, aby strávili hodinu v tichu a modlitbe pred Ježišom v Eucharistii, čiže aby mali hodinu eucharistickej adorácie – a na dohovorené stretnutie príde stovka ľudí, pričom mnohí z nich sú mladí. Alebo v Ríme, v chráme Najsvätejšieho Srdca, sme sa schádzali každý štvrtok večer – mladí i mladé manželské páry, niektoré so svojimi deťmi, ba aj páry snúbencov, pretože cítili, že ich život potrebuje toto stretnutie s Osobou, ktorá dáva nášmu životu zmysel.

Takto príkladne som to zažil v mnohých krajinách a na mnohých miestach. Preto vás týmito riadkami pozývam, aby ste robili tak, ako by robil don Bosco. Ani chvíľu neváhal ponúkať svojim chlapcom skúsenosť stretnutia s Ježišom. Nuž a ten Boh, ktorý je prítomný, ktorý je Boh s nami, ako sme to slávili na Vianoce, je stále ten istý Boh, ktorý volá, pozýva, prináša pokoj a istotu pri každom osobnom stretnutí, v každom okamihu spočinutia v ňom.

Spomínam si na jedno z mnohých „prekvapení“ dona Bosca. Vo svojich Spomienkach píše: „Vošiel som do kostola zo sakristie a zbadal som mladíka vznášajúceho sa do výšky svätostánku zo zadnej strany oltára v priestore chóru, ako adoruje Najsvätejšiu sviatosť, kľačí vo vzduchu so sklonenou hlavou opretou o dvere svätostánku v nežnej extáze lásky ako nejaký nebeský serafín. Oslovil som ho menom. On hneď precitol, rozrušený klesol na zem a prosil ma, aby som to nikomu neprezradil. Ešte raz hovorím, že by som mohol vypočítať mnoho ďalších podobných udalostí, aby som ukázal, že za všetko dobré, čo don Bosco robí, vďačí najmä svojim synom.“

Je možné, že Ježiš je stále tým istým Bohom, ktorý sa dnes chce stretnúť s nami všetkými a s mnohými inými, alebo sa hanbíme a bojíme ísť touto cestou? Je možné, že mnohí z nás sa neodvážia pozvať iných, aby zakúsili to, čo prežívame a čo nám bolo dané a ponúknuté zadarmo? Je možné – keďže nám hovoria, že toto všetko je nemoderné a málo aktuálne –, že veríme premnohým negatívnym posolstvám a strácame silu svedčiť o tom, že mnohí z nás sa naďalej tešia z každého osobného stretnutia s tým, ktorý je Pánom života?

Pápež Benedikt bol presvedčený, že jeho život a jeho viera sú „správne“ – a to je skvelé: stretol sa so svojím Pánom. Takto sa s ním rozlúčil pápež František poslednými slovami svojej homílie: „Benedikt, verný priateľ Ženícha, nech je tvoja radosť dokonalá, keď definitívne a navždy budeš počúvať jeho hlas!“

Pokračujme preto, priatelia moji, v tých stretnutiach so Životom, ktoré nám dávajú hlboký život, pretože „smädu po Bohu“ je viac, ako sa hovorí, viac, ako sa azda domnievame.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, február 2023)