Autor: Štefan Kormančík SDB / Foto: archív

Svätý Ján Bosco celý život pracoval pre záchranu mladých ľudí, pracoval pre nich až do zodratia.

Jeho láska bola podnikavá, vynachádzavá a do krajnosti obetavá. Nie div, že táto jeho láska udivovala, strhávala, bola ako ohňostroj, ktorý videli ľudia nielen v Taliansku, ale v celej Európe. Aj zo Slovenska drobní ľudia i kňazi posielali donovi Boscovi milodary. Ba rok po jeho smrti Spolok svätého Vojtecha v Trnave vydáva ako podielovú knihu 190-stranový životopis dona Bosca z pera hornoorešanského farára – preláta Pavla Jedličku. Tak sa o donovi Boscovi dozvedeli aj prví chlapci na Slovensku a chceli byť ako on, hľadali cesty, ako sa dostať do Talianska. Takto píše o začiatkoch spoznávania dona Bosca na Slovensku Andrej Paulíny.

Franc Galla, prvý salezián z územia Slovenska, bol vysvätený za kňaza už v roku 1912. A mnohí ďalší Slováci sa stávali saleziánmi v rôznych krajinách.

Keďže misie boli pre dona Bosca podstatným vyjadrením Ježišovej lásky, prejavilo sa to aj v začiatkoch slovenských saleziánov. Z prvej skupinky trinástich chlapcov, ktorí pod vedením dona Vagača odišli 22. novembra 1921 z Bratislavy do Talianska do novootvoreného študentátu pre chlapcov zo Slovenska, sa siedmi stali saleziánmi a z nich traja misionármi.

Sám don Vagač pôsobil pätnásť rokov na misiách v Brazílii, a to v náročnej misii v štáte Mato Grosso (1932 – 1947). Misie boli hlboko v jeho srdci. Keď ho v Šaštíne navštevoval starosta Svätého Jura pán František Dočolomanský, horlivý podporovateľ začiatkov saleziánskeho diela a zároveň starý otec znamenitého herca Michala Dočolomanského, rozprával o zasvätenom živote a misiách s takým nadšením, že tri dcéry pána Dočolomanského sa rozhodli už v roku 1925 vstúpiť k saleziánkam, k dcéram Panny Márie Pomocnice (FMA).  Dve z nich, sestra Ľudmila a sestra Margita, odišli do misií, kde prežili celý svoj rehoľný život. Aj najmladšia, sestra Agneša, chcela odísť na misie, ale pre svoje slabé zdravie nemohla.

Zaujímavé je, že z ich mestečka Svätého Jura pochádza aj prvý slovenský salezián, misionár don Alojz Hudek, ktorý sa stal saleziánom v roku 1906 a dva roky nato odišiel do misií.

Už aj tento malý výpočet hovorí o tom, že právom sme rok 2024 nazvali Rokom vďačnosti. Rokom vďačnosti za to, že aj u nás mohli mnohí oduševnení za dona Bosca zasvätiť svoj život ohlasovaniu Ježišovej lásky podľa jeho príkladu. Ak existujú rôzne „siene slávy“ a my sme hrdí na to, že sú tam aj nejakí Slováci, tak táto „sieň“ je pre mňa najkrajšia a môžeme byť za týchto ľudí úprimne vďační.