Pripravil: Patrik Rosival

Po desiatich rokoch odišiel z Bratislavy-Miletičky Ján Holubčík, ktorý slúžil v provinciálnej komunite ako delegát za pastoráciu mládeže. V rozhovore krátko spomína, ako vyzeralo jeho obdobie v tejto službe.

Na začiatok by si, prosím, mohol vymenovať, aké všetky služby si zastával, respektíve čomu všetkému si sa venoval?

Podstatné bolo, že som bol delegát pre pastoráciu mládeže – to znamená, že som sa snažil koordinovať naše oratká po Slovensku. Navštevoval som ich a spoločne s vedúcimi oratiek sme hodnotili, v čom sa im v tom konkrétnom oratku darí alebo nedarí. Okrem toho som zabezpečoval  aj fungovanie celoslovenských podujatí, ako napríklad Festival Lumen, futbalový turnaj KAMA a iné. Do mojej pôsobnosti patrila aj DOMKA a bol som členom aj Rady mládeže pri Konferencii biskupov Slovenska (RM KBS), kde sme sa snažili posúvať pastoráciu mládeže dopredu spolu s kňazmi, ktorí sú zodpovední za pastoráciu mládeže v jednotlivých diecézach, reholiach či iných spoločenstvách (ako napríklad GODZONE).

A v občianskom sektore spolupráca s Radou mládeže Slovenska (RMS) bola prostredníctvom DOMKY?

Áno, DOMKA je členom RMS. Je to občianska platforma mládežníckych organizácií, v ktorej sme dosť silní hráči. Spolu s inými kresťanskými organizáciami (ako napríklad eRko) máme zástupcov aj v predsedníctve RMS a dokonca posledné tri roky bol predsedom RMS Andrej Skala nominovaný za DOMKU. RMS tvorí na Slovensku mládežnícku politiku štátu.

Desať rokov si pracoval v tejto kancelárii. Ak by si ich mal stručne zhodnotiť, čo ti ako prvé napadne?

Ja som v prvom rade vďačný Bohu za týchto desať rokov. Bolo to pre mňa veľké obohatenie, najmä čo sa týka vzťahov so všetkými ľuďmi, ktorí boli zaangažovaní v pastorácii mladých. Podarilo sa nám dobre spolupracovať či už v Rade mládeže pri KBS, ako aj na občianskej platforme RMS, kde sme mohli spoločne pracovať pre mladých. Otvorili sa mi aj nové horizonty a videl som, čo všetko sa na poli mládežníckej politiky a mládežníckej pastorácie na Slovensku robí.

Okrem vďačnosti ma veľmi teší, že pastorácia je nastavená systematicky a má hlavu aj pätu. Spoločne sme vytvorili „Výchovno-pastoračný projekt našej provincie“, ktorý nám ukazuje smer, ktorým sa najbližšie roky budeme uberať. Som rád, že súčasťou systému je aj DOMKA, prostredníctvom ktorej realizujeme značnú časť pastorácie. Je pre nás veľkou podporou. Aj vďaka nej sa mladí z chudobnejších prostredí mohli zúčastňovať na našich aktivitách. Rozbehli sme aj nové kvalitné projekty, ako sú napríklad Teológia pre mladých či Bibliq. Urobil sa kus práce a som presvedčený, že don Bosco má z toho veľkú radosť.

Ešte sa spýtam, ako to bolo, najprv si bol predsedom DOMKY alebo riaditeľom Festivalu LUMEN?

Už si to celkom nepamätám, bolo to relatívne súčasne po tom, ako som prišiel, ale myslím, že som bol najprv riaditeľom Festivalu LUMEN a potom som sa stal predsedom DOMKY.

Vrátim sa na začiatok tvojho pôsobenia – keď si prichádzal, mal si predstavu, čo by si chcel robiť? Ani si nevedel, koľko rokov stráviš na tejto pozícii.

Keď som prišiel, tak v pozícii delegáta bol Paľo Degro a ja som prišiel ako druhý človek, ktorý mu mal pomáhať. Nemal som ani tušenia, koľko tu budem a aká bude moja náplň práce. Postupne sa to ukázalo a prebral som celú službu delegáta pre pastoráciu mládeže a s tým spojené projekty – DOMKA, LUMEN a ďalšie.

Vymenoval si mnoho vecí a funkcií, ktoré si mal. Ako si to všetko stíhal?

Bolo to náročné na čas. Time management bol pre mňa v tomto období veľkou výzvou. Myslím, že sa mi to celkom podarilo. Snažil som sa to usporiadať z časového aj organizačného hľadiska a určiť si priority, koľko času jednotlivým veciam venovať. Napriek tomu to bol veľký boj s časom.

Pre mňa osobne bolo dôležité, aby som zvládal všetky pracovné povinnosti, no zároveň mal čas aj na osobnú modlitbu. Medzi mojimi prioritami bol vždy čas na každodenné čítanie Svätého Písma a na modlitbu v kaplnke a potom sa mi všetko zvládalo ľahšie.

A, samozrejme, nebol si len ty, ale boli ste viacerí, či už v provincii alebo v DOMKE.

Bolo to presne o tom, ako vťahovať do toho čo najviac ľudí a následne veľa vecí delegovať. Dokonca niektorí mladí, ktorí sa veľmi ochotne vložili do mnohých projektov – čo som bol veľmi milo prekvapený a za čo im chcem tiež veľmi pekne poďakovať –, tušili, že keď im volám, tak znovu od nich niečo chcem. Telefón mi niekedy dvíhali so slovami: „Čo zasa potrebuješ?“ (smiech). Práve vďaka nim som to všetko zvládol.

Za posledných desať rokov sme zažili aj viaceré ťažšie obdobia – či už COVID-19 alebo začiatok vojny na Ukrajine. Čo bola najväčšia výzva počas tvojho pôsobenia? Ako si reagoval na takéto ťažké vonkajšie okolnosti vo svojej službe?

Oproti predchádzajúcim rokom bolo toto obdobie naozaj výnimočné. Predtým sa celé roky  fungovalo za viac-menej rovnakých podmienok a neboli také silné externé vplyvy. No v tomto období nás ovplyvnil najmä COVID-19. Zrazu sme sa ocitli v úplne novej situácii. Po revolúcii sme nikdy nemali zatvorené oratká. V tom momente sme museli robiť vážne rozhodnutia, ako napríklad ohľadom ich zatvorenia.

Napriek tomu sa nám počas týchto rokov podarilo zostaviť aj výchovno-pastoračný projekt, ktorý naša provincia nemala. Pracovali sme na ňom rok a pol. Vďaka nemu máme víziu a priority na najbližších šesť-sedem rokov. Tvorbu projektu sme rozbehli hneď po korone. Bratia a mladí mali počas korony viac času sa modliť, študovať a uvažovať. Toto sme sa snažili zužitkovať. Do toho prišla vojna na Ukrajine, čo tiež ovplyvnilo naše strategické uvažovanie.

Dôležitá bola pružnosť (flexibilita) a vytrvalosť, respektíve nenechať sa znechutiť zo všetkých zmien a ísť dopredu napriek silným zmenám.

Vrátili sa ľudia, ktorí predtým u nás normálne fungovali, po korone alebo poodchádzali?

Myslím, že sa to celkom podarilo. Značná časť ľudí sa vrátila. Mnohí do tých istých koľají ako pred koronou. Nepovažujem to ale za celkom ideálny stav. Korona mala byť pre nás aj výzvou pre reflexiu, aby sme sa zastavili a trochu prehodnotili aktivity, ktoré sme robili a robíme. Neviem, či sme urobili dostatočnú reflexiu. Myslím, že sme sa zamerali príliš na to, aby sme to znovu reštartovali, ako to bolo pred tým. Čo sa nám podarilo. Neviem ale, či nastal dostatočný rozmer reflexie a primeranej zmeny.

Výchovno-pastoračný projekt ste schvaľovali teraz na provinciálnej kapitule?

Bol to postupný proces – pripravovali sme ho najprv na úrovni vedúcich pastorácie mládeže, potom na platforme direktorov. Samozrejme, do určitej miery sme do toho vtiahli aj mladých, keď sme sa s nimi stretli na stretnutí strediskových rád. Aj sestry FMA mali možnosť byť súčasťou jeho tvorby. Hlavný podiel na tvorbe mali vedúci oratiek spolu s direktormi a provinciálnou radou. Následne sme ho schválili asi pred dvomi rokmi na provinciálnej rade.

Keby si si mal vybrať jeden moment/udalosť, na ktorú si najviac hrdý, čo sa podarilo, čo by to bolo? Spomínal si rôzne projekty.

Ak by to mal byť jeden moment, tak by to bolo stretnutie AABB v Banskej Bystrici. K tomu by som pridal aj iné celoslovenské stretnutia (aj na národnej úrovni), ktoré boli pre mladých zaujímavé a obohacujúce.

Určite aj projekty, ktoré vznikli. Mňa veľmi potešila Teológia pre mladých, ktorá vznikla v náročných podmienkach, a potom Bibliq. Nebolo ľahké ich rozbehnúť najmä z personálneho a finančného hľadiska.

Desať rokov je dlhá doba a určite sa našli aj veci, ktoré sa až tak nepodarili. Spomenieš si na projekty, pri ktorých si si potom spätne hovoril, že ste nemali plytvať až tak veľa energie?

Pre mňa osobne tým bol projekt „Oratko online“, ktorý sme rozbehli počas korony. Vrazili sme do neho veľa energie. Počas covidu sme si vôbec neoddýchli. Ten projekt bol náročný. Snažili sme sa tvoriť program, ktorý bol mimoriadne bohatý. Fungovali sme na prvotnom nadšení a pravdepodobne sme pri tom neodhadli naše sily a kapacity, ktoré sme mali.

Teraz spätne si uvedomujem, že keď niekto natočí jeden podcast za týždeň, tak je to super. My sme tam mali každý deň čajovňu a v každej sme mali minimálne dvoch hostí. Urobili sme takto 30 čajovní. Okrem toho tam bolo každý deň päť ďalších vstupov.

Chceli sme aktualizovať aj niektoré iné projekty, napríklad Škola pre animátorov, z obsahového hľadiska to celkom nevyšlo.

Ešte sa spýtam konkrétne na Festival LUMEN – posunul sa niekam alebo zmenil sa nejako?

Môžem povedať, že sa koncept nezmenil. Zmena formy festivalu bola vždy aktuálna otázka a ja som sa často pýtal, či to chceme robiť, respektíve či to Boh chce. Prvé roky som zďaleka nemal istotu, že v tom chceme pokračovať. Na to nadväzovala ďalšia otázka – ak áno, ako? To sme riešili celých desať rokov, lebo najmä staršia generácia nám radila, aby sme zmenili koncept. Zdalo sa im to stále to isté. Keď som sa potom pýtal, aký nový formát by navrhli, tak mi nikto nevedel odpovedať.

Mali sme pocit, že pre mladých je koncept festivalu stále atraktívny. Mladí chodia radi na festivaly. Chvália sa, koľko náramkov z festivalov nazbierali v komerčnom prostredí počas leta. Stále sa nám zdá, že v oblasti hudby je koncept festivalu atraktívny pre mladého človeka. Je to tiež dobrá forma prvotnej evanjelizácie, čo Festival LUMEN má ako cieľ. Spätná väzba tínedžerov je veľmi pozitívna.

Popritom všetkom, čo si robil pre celé Slovensko, nesmieme zabudnúť na to, že si bol aktívny na Miletičke a staral si sa o jedno stretko. Viem, že si bol v kontakte s mladými, ale asi si chcel mať toto jedno stretko ako konkrétny apoštolát s konkrétnymi ľuďmi, nie?

Som veľmi rád, že som mal stretko aj na Miletičke, pretože som sa vďaka tomuto stretku cítil na Miletičke prijatý. Bolo to úžasné stretko – PROTOX, kde sa počas tých desiatich rokov vytvorili hlboké osobné vzťahy. Takže som bol zapojený aj do miestnej pastorácie. Časom sa vytvorilo aj druhé spoločenstvo – ktoré vzniklo z nášho zapojenia sa do projektu EXODUS 90.

Už iba taká skoro záverečná otázka – čo ti na tejto funkcii bude chýbať a čoho sa, naopak, veľmi rád zriekneš?

Chýbať mi budú konkrétni ľudia, ale aj niektoré evanjelizačné projekty ako Teológia pre mladých či Bibliq. Čoho sa rád zrieknem a asi mi dokonca padne balvan zo srdca, budú rôzne organizačné veci – projektové, manažérske. Moja služba bola z veľkej časti (asi 80 %) o tej manažérsko-marketingovej činnosti, ta kňazská služba bola možno 20 %. Plánovania, sedenia, porady, to sú veci, ktoré mi až tak chýbať nebudú.

Odchádzaš na rok do Talianska. Čo tam budeš robiť?

Idem do Talianska a vždy som si hovoril, že keď by sa dalo ešte niečo študovať, tak by to bola  psychológia. Aj po korone sme sa omnoho častejšie konfrontovali so psychickou krehkosťou mladých, ale aj vo všeobecnosti ľudí. Takže sa idem trochu viac a odbornejšie ponoriť do témy pastorálnej psychológie.