Autor: Pavol Grach SDB / Foto: archív

Apoštolát dona Bosca bol poznačený pokorou a obetavosťou. Nasledujúci príbeh spolu so svedectvom dona Cagliera (MB, zv. IV, 2) nám môže byť krásnym svedectvom, aby sme si nemysleli, že apoštolské úsilie spočíva len v obľúbenosti a radosti medzi mladými.

V roku 1850 sa don Bosco staral o náboženskú a mravnú výchovu približne 1 700 chlapcov v troch turínskych oratóriách: v tom jeho vlastnom na Valdoccu, v Oratóriu svätého Alojza a v Oratóriu svätého anjela strážcu, ktoré zdedil. Popri tom však nikdy nezabúdal na tých, ktorí boli celkom opustení a v nebezpečenstve. Ba čo viac, práve oni boli zreničkou jeho očí a vynakladal pre nich všemožné úsilie ako ten najstarostlivejší otec. Na Valdoccu mal v tom roku približne 40 interných chlapcov, ale neustále dostával listy od rôznych farárov, prípadne rodičov alebo iných osôb, ktoré mu odporúčali nejakých chlapcov.

Jedného dňa don Bosco navštívil istú kaviareň v Turíne. Obsluhoval ho veľmi sympatický mladík. Keď mu nalieval kávu, don Bosco mu položil niekoľko otázok. Postupne sa srdce chlapca otvorilo, a keď zbadal otcovskú lásku dona Bosca, otvoril sa mu celkom a vyznal sa, že stav jeho duše nie je vonkoncom dobrý. Rozprávali sa nenápadne, takže si to majiteľ a zamestnávateľ chlapca nevšimol. Don Bosco napokon mladíka povzbudil, aby dal výpoveď a odišiel z tohto prostredia.

– Majiteľ ma neprepustí, – povedal mladík.

– Ale ty nemôžeš zostať v tomto nebezpečnom prostredí. Ujdi k svojim príbuzným.

– Som úplne sám, nemám kam ísť.

– Príď na Valdocco.

– A čo tam? – pýtal sa mladík. Don Bosco na to odpovedal:

– Príď. Nebude ti chýbať chlieb, strecha nad hlavou a môžeš sa aj učiť a tak sa pripravíš na budúcnosť. Ja budem tvojím otcom.

Don Bosco potom opustil kaviareň. Na druhý deň mladík ušiel od svojho zamestnávateľa a prišiel na Valdocco s niekoľkými vecami, čo mal. Stal sa z neho výborný kresťan a viac rokov bol vzorom pre mnohých mladíkov v oratóriu.

Starostlivosť o mladíkov však nebola ľahká. Bolo ich treba živiť a šatiť. Sám don Bosco nemal pravidelný príjem a neraz jeho dlhy rástli a často bol prenasledovaný svojimi veriteľmi. Keď sa mal však rozhodnúť, či bude trpieť on, alebo mladíci, ktorých mu Boh posielal, alebo či ich pošle naspäť tam, odkiaľ ich vytrhol, vždy si vybral to prvé. Na prvom mieste mal veľkú dôveru v Boha, potom v prísľuby, ktoré mu dala nebeská Matka, a tiež istotu, že to, čo robí, je jeho poslanie. Mohli by ste vidieť, ako mnohé poobedia vychádzal do mesta navštevovať rôzne bohatšie osoby a s veľkou pokorou a tými najelegantnejšími spôsobmi si od nich pýtal niečo pre svojich chlapcov. Keď ho niekto stretol, ako ide do mesta, a pýtal sa ho, kam ide, odpovedal: Idem pohľadať niečo pre svoje mláďatká.

Toto boli jeho heroické obety a len sám Boh vie, čo ho to stálo. „Podľa jeho vlastného priznania“, ako spomenul Mons. Cagliero, „bol don Bosco od prírody vznetlivý a veľmi ťažko znášal, keď mu niekto odporoval. V jeho vnútri sa odohrával strašný boj, keď mal k niekomu prísť a žobrať o almužnu. Cvičil sa však v tom a postupne, po toľkých opakovaniach nad tým zvíťazil a napokon vedel byť milý nielen k tým, ktorí mu niečo darovali, ale aj k tým, ktorí zostali chladní alebo mu protirečili. A keď sa mu s niekým nedarilo, vedel prísť aj viackrát a svojou prívetivosťou si ich napokon získal. Toto môžem dosvedčiť, lebo veľa ráz som bol s ním na takýchto návštevách a aj preto, že sa mi občas s týmito vecami zdôveril.“

Pre svojich chlapcov sa nešetril ani v námahách a ani v poníženiach. Niekedy nedosiahol nič, dostalo sa mu len milých slov, často však musel prežívať aj poníženia, nadávky a trpké odmietanie – on toto všetko prijímal s radosťou a bez toho, aby sa urazil alebo aby sa sila jeho lásky zmenšila.