Autor: Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Dnes vás pozdravujem poslednýkrát z tejto stránky mesačníka Il Bollettino Salesiano. Šestnásteho augusta, v deň, keď si pripomíname narodenie dona Bosca, sa končí moja služba hlavného predstaveného saleziánov dona Bosca.

Vždy je dôvod poďakovať. Stále ďakujem, a to predovšetkým Bohu, kongregácii a saleziánskej rodine, mnohým milým a priateľským ľuďom, priateľom charizmy dona Bosca a dobrodincom.

Aj pri tejto príležitosti vyjadrím svojím pozdravom niečo, čo som zažil nedávno. Odtiaľ pochádza aj názov môjho pozdravu: Medzi obdivom a bolesťou. Poviem vám o radosti, ktorá naplnila moje srdce v Gome, v Konžskej demokratickej republike, doráňanej nekonečnou vojnou, aj o radosti a svedectve, ktoré som včera dostal.

Keď som pred tromi týždňami po návšteve Ugandy (v utečeneckom tábore Palabek, ktorý vďaka pomoci a saleziánskej práci v posledných rokoch už nie je táborom pre sudánskych utečencov, ale miestom, kde sa usadili desaťtisíce ľudí a našli nový život) prešiel Rwandou, dorazil som na hranicu v regióne Goma, nádhernom kraji s krásnym a prírodným bohatstvom (práve preto takom žiadanom a žiaducom). V dôsledku ozbrojených konfliktov je v tomto regióne viac ako milión vysídlených ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy a svoju krajinu. Aj my sme museli odísť zo saleziánskeho diela v Ša-Ša, ktoré bolo vojensky obsadené.

Tento milión vysídlencov dorazil do mesta Goma. V Gangi, jednej zo štvrtí, sa nachádza saleziánske dielo Don Bosco. Bol som nesmierne šťastný, keď som videl, aké dobro sa tam robí. Stovky chlapcov a dievčat majú domov. Desiatky dospievajúcich bolo vzatých z ulice a žijú v dome dona Bosca. V dôsledku vojny tam našlo domov 82 novonarodených detí a maličkých chlapcov i dievčat, ktorí prišli o rodičov alebo ich zanechali („opustili“), pretože sa o nich nemohli postarať.

Tam, na tomto novom Valdoccu, na jednom z mnohých Valdocc sveta, sa komunita troch rehoľných sestier zo San Salvadora spolu so skupinou žien stará o týchto malých chlapcov a dievčatá s podporou saleziánskeho domu a s pomocou, ktorá prichádza vďaka štedrosti dobrodincov a Prozreteľnosti. Keď som ich prišiel navštíviť, rehoľné sestry všetkých obliekli do sviatočných šiat, aj deti, ktoré spali v postieľkach. Ako by som nemal mať srdce naplnené radosťou z tohto dobra napriek bolesti, ktorú spôsobilo opustenie a vojna?!

Môjho srdca sa dotklo aj stretnutie s niekoľkými stovkami ľudí, ktorí ma prišli pozdraviť pri príležitosti mojej návštevy. Patria medzi 32 000 vysídlencov, ktorí pre bomby opustili svoje domovy, krajinu a prišli hľadať útočisko. Našli ho na ihriskách a v areáli domu Don Bosco v Gangi. Nemajú nič, bývajú v chatrčiach s rozlohou niekoľkých metrov štvorcových. Toto je ich realita. Každý deň spoločne hľadáme spôsob, ako nájsť jedlo. Ale viete, čo ma zasiahlo najviac? To, že keď som bol s týmito stovkami ľudí, väčšinou staršími a matkami s deťmi, nestratili svoju dôstojnosť ani radosť či úsmev. Bol som ohromený a moje srdce zosmutnelo z toľkého utrpenia a chudoby, aj keď v Pánovom mene robíme, čo môžeme.

Mimoriadny koncert

Ďalšiu veľkú radosť som zakúsil, keď som prijal svedectvo života, ktoré ma podnietilo myslieť na dospievajúcich a mladých v našich dielach a na mnohé deti rodičov, ktorí možno čítajú moje slová a cítia, že ich deti sú bez motivácie, znudené životom, resp. nemajú nadšenie takmer pre nič. Medzi hosťami v našom dome bola v týchto dňoch výnimočná klaviristka, ktorá koncertovala po celom svete a bola súčasťou veľkých filharmonických orchestrov. Je to bývalá chovankyňa saleziánov a jej oporou a vzorom bol jeden dnes už zosnulý salezián. Ponúkla nám koncert v átriu chrámu Najsvätejšieho Srdca ako poctu Márii Pomocnici, ktorú veľmi miluje, a ako poďakovanie za všetko, čo doteraz v živote prežila.

Túto poslednú vec hovorím preto, lebo naša drahá priateľka nám vo veku 81 rokov darovala nádherný koncert výnimočnej kvality. Sprevádzala ju jej dcéra. V tomto veku, keď azda niektorí z našich starších v rodine už dávno hovoria, že nemajú chuť nič robiť, o to menej robiť niečo, čo si vyžaduje námahu, naša drahá priateľka, ktorá každý deň cvičí na klavíri, hýbala rukami s úžasnou svižnosťou a bola ponorená do krásy hudby a jej interpretácie. Dobrá hudba, veľkorysý úsmev na konci vystúpenia a odovzdanie orchideí Panne Márii Pomocnici kresťanov, práve to všetko sme v to nádherné ráno potrebovali. Moje saleziánske srdce nemohlo nemyslieť na tých chlapcov, dievčatá a mladých, ktorí možno nemali alebo už nemajú nič, čo by ich v živote motivovalo. Ona, naša priateľka koncertná umelkyňa, vo veku 81 rokov žije s veľkým pokojom a, ako mi povedala, naďalej ponúka dar, ktorý jej Boh dal, a každý deň nachádza viac a viac dôvodov, prečo tak robiť.

Je to ďalšia životná lekcia a svedectvo, ktoré nenecháva srdce ľahostajným.

Ďakujem vám, priatelia, z celého srdca vám ďakujem za všetko dobro, čo spolu robíme. Nech by bolo akékoľvek malé, prispieva k tomu, aby náš svet bol o niečo ľudskejší a krajší. Nech vás dobrý Boh požehnáva.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, júl – august 2024)