Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Barbora Kullačová

Jasné, že ako rodičia máme radi svoje deti, sme za ne vďační a tešíme sa z nich. Lenže niekedy, keď sa hádžu v obchode o zem, protestujú a odmietajú spolupracovať, ignorujú školu či domáce povinnosti… vtedy v nás prevládajú skôr iné emócie než radosť.

Rinie sa z nás hnev, frustrácia, často až zúrivosť, zúfalstvo či rezignácia. Ako v týchto momentoch znovuobjaviť radosť z detí?

Nedávno som koučovala Izabelu, maminu štyroch pubertiakov. V našom rozhovore hľadala odpoveď práve na túto otázku. Ako nájsť radosť z detí v tomto ťažkom období, keď sú všetci opäť v karanténe s celým balíčkom, čo život s adolescentmi prináša. Túžila mať doma väčšiu pohodu, humor, lásku, ľahkosť žitia, vďačnosť, nadhľad… Potom budú všetci spokojnejší. Ale ako to dosiahnuť?

Na koučingu je krásne to, že kouč nedáva rady, len sprevádza hľadajúceho do jeho vnútra a tam mu pomáha nájsť odpovede. Som veľmi vďačná, že môžem stáť pri iných ľuďoch a byť svedkom toho, ako sa mení ich vnútro, ako nadobúdajú pokoj.

Dnes sa s vami chcem podeliť o niekoľko Izabeliných myšlienok (samozrejme, s jej súhlasom), pretože si myslím, že sú užitočné pre každého rodiča. Aspoň mňa osobne veľmi povzbudili, a tak som ich ešte trošku rozvinula.

1) Prvoradý je vzťah s manželom

Množstvo povinností, ktoré život prináša, nás často tak zahltí, že náš manželský vzťah odsunie na vedľajšiu koľaj. Izabela si pripomína: „Veľmi dôležitý je v prvom rade náš vzťah s manželom. Chcem si preňho vyčleniť priestor, dopriať si vzájomný čas bez detí. Nedať sa prevalcovať povinnosťami z obidvoch strán. Chcem pracovať na vzťahu maličkosťami, aby manžel cítil, že tu nie sú iba deti. Bez našej spoločnej modlitby za deti, bez jeho pohľadu na veci by to bolo všetko oveľa, oveľa ťažšie.“

2) Aby som vládala byť na deti trpezlivá, potrebujem oddych

Z vlastnej skúsenosti viem, že keď som oddýchnutá, miera mojej trpezlivosti a láskavého prístupu k deťom je diametrálne odlišná, ako keď som nevyspatá, rôznymi problémami zahltená mama, rútiaca sa z jednej povinnosti do druhej. Potvrdzujú to dokonca aj výskumy. Napriek tomu sa na oddych príliš často pozerám ako na čosi, čo si môžem dopriať, až keď si splním všetky povinnosti. Druhá Izabelina myšlienka mi ukázala, že oddych netreba podceňovať, ba naopak, mal by byť prioritou! Veď od oddýchnutej mamy závisí spokojnosť celej rodiny.

3) Reakcie detí závisia od mojich reakcií

Spôsob, akým sa rozprávame s druhými, sa odráža aj v ich reakciách. Určite nás neprekvapí, že odpovede detí sa budú líšiť podľa toho, či k nim pristupujeme rešpektujúco a láskavo alebo podráždene, prísne, vyžadujúco, so zoznamom nesplnených úloh v ruke. Izabela skonštatovala: „Zo skúseností viem, že tak po troch dňoch môjho láskavejšieho prístupu sa mení aj prístup detí.“ Takže ak sme oddýchnutejší, vieme vedome používať láskavejší, miernejší prístup k deťom a časom sa to odrazí aj na ich reakciách.

4) Chcem si vedome vzbudzovať vďačnosť, hrdosť (na deti) a súcit

Každý rodič môže mať svoj „zoznam emócií“, na ktoré sa chce zamerať. Vďačnosť by však medzi nimi určite nemala chýbať. To, čo dostáva pozornosť, to rastie. Ak sa budem zameriavať na to, že moje dieťa je neposlušné a tvrdohlavé, budem ho ako také vnímať a v tomto duchu k nemu aj pristupovať. Veľmi tým neprispejem k tomu, aby som sa z neho viac tešila. Ak si však budem vedome vzbudzovať vďačnosť za to, že dieťa prišlo do môjho života, budem sa naňho pozerať ako na dar, moje pocity budú diametrálne odlišné. Odrazí sa to aj v mojej reči, skutkoch, väčšej radosti a pocítia to i samotné deti.

5) Potrebujem objaviť väčšiu dôveru Bohu

Deti sú dar, ktorý nám bol zverený. V istom veku ich musíme nechať ísť. Neostáva nám iné, než dôverovať, že to, čo sme do nich v detstve zasiali, prinesie svoju úrodu. Izabela hovorí: „Chcem Bohu dôverovať, že on za nich preberá zodpovednosť. Dôležité sú moje modlitby.“

Odovzdávajme v modlitbe svoje deti Bohu vo viere a nádeji, že on naše deti miluje viac ako my. Náš hnev či bolesť z ich správania tak môže nahradiť pokoj. Boží pokoj.