Autor: František Kubovič SDB / Foto: Pixabay

Závisť je smútok, ktorý zakúšame, keď vidíme dobro druhých a myslíme si, že dobro druhého môže vziať niečo z nášho. Zo závisti sa rodia: žiarlivosť, rivalita, šomranie, klebety, zadosťučinenie, ak vidíme zlo, ktoré ubližuje druhým, ako aj kopec ďalšieho zla.

Svätý František Saleský považuje závisť za veľký smútok a vymenováva zlé ovocie smútku: skľúčenosť, lenivosť, pohŕdanie, žiarlivosť, závisť a netrpezlivosť. Bežne sa zvykne popliesť žiarlivosť a závisť, ale v skutočnosti ide o dva rozdielne pocity: kým závisť je smútok alebo frustrácia z toho, že nevlastníme to, čo má druhý, žiarlivosť je citová a egoistická láska, ktorá nedovolí žiadne podelenie sa. Môžeme povedať, že žiarlivosť sa vzťahuje na dobrá, ktoré patria blížnym, a závisť sa vzťahuje na seba samého. Žiarlivosť aj závisť sú ako pomalý oheň, ktorý ničí tých, ktorý podľahnú ich pokúšaniu. Závisť ženie človeka privlastniť si dobrá druhých ľudí, pričom žiarlivosť je omnoho prefíkanejšia a môže človeka priviesť k oveľa ťažším skutkom, ako sú nenávisť a pomsta.

Kto je žiarlivý alebo závistlivý, nezaujíma sa o úspechy druhých ľudí a najväčšie utrpenie a hnev mu spôsobuje, že nie je schopný dosiahnuť stupeň úspechu druhých. Závistlivec podľahne pokušeniu žiarlivosti a upadne do chorobného stavu sebaobviňovania. Úspech druhých pôsobí na neho ako odrazové sklo, čo znamená, že v ňom poukazuje na jeho vlastné neschopnosti a neúspechy v minulosti. Takýto pohľad na seba ja naozaj ťažko prijateľný. Ako teda zvíťaziť nad takýmito pocitmi menejcennosti voči druhým?

Ženevský biskup hovorí: „Závisť nás privádza do smútku, lebo blížni majú viac alebo rovnako ako my, pričom nám to neberie nič z toho, čo máme my. V tom spočíva nerozumnosť závisti, ktorá nám nahovára, že dobro blížneho je pre nás zlom.“ V ďalšom zo svojich textov v knihe „Pojednanie o láske k Bohu (Teotoim)“ František jasne a presvedčivo vysvetľuje, že žiarlivosť a závisť sú naozaj na smiech vzhľadom na veľkodušnosť Božieho srdca, ktoré sa bez výhrad daruje všetkým. „Porovnajte niekedy tých, ktorí sa tešia zo slnečného svetla, s tými, ktorí sa musia uspokojiť so slabým svetlom lampy. Jedni nezávidia druhým, nežiarlia na nich, lebo veľmi dobre vedia, že slnečné svetlo veľmi dobre stačí pre všetkých, že ak ho používa jeden, nebráni tým tomu, aby ho používal aj druhý, a že jednotlivec nemá menej ako všetci ostatní ani všetci ostatní nemajú viac ako jednotlivec. Svetlo lampy však chce mať každý vo svojej izbe práve preto, lebo je slabé, obmedzené a nestačí pre všetkých. A ten, kto ho má, tomu ho ostatní závidia. Dobrota pozemských vecí je taká úbohá a nepatrná, že jednotlivec ich nemôže používať, pričom by tým neokradol druhých. Ľudské priateľstvo je také slabé a krátke, že v tej miere, v akej sa jednému venuje, druhému sa uberá. Preto sme žiarliví a hneváme sa, ak máme sokov a súperov (Teotim X, 14).

Nikto nie je úplne ochránený od žiarlivosti. Choroby duše, ako sú závisť a žiarlivosť, majú bežne svoje korene v detstve, ako aj v citových zraneniach jednotlivca. Tieto frustrácie a utrpenia môžu byť uzdravené prostredníctvom pokorných a láskavých postojov. Uveďme niekoľko príkladov:

• považovať seba a druhých za požehnanie,
• ďakovať Bohu za dary, ktoré každý z nás dostal, aby budoval Kristovo telo,
• modliť sa za bratov a ponúknuť Bohu svoje vlastné vnútorné bohatstvo,
• zrieknuť sa porovnávania s druhými,
• oslobodiť sa od kritizovania, posudzovania, nevraživosti, zaujatosti, ktoré rozdeľujú jedných od druhých,
• prekonať vlastné komplexy podradenosti tak, že sa naučíme zasmiať sa nad hlúposťou svojich žiarlivostí a infantilných strachov,
• vyhýbať sa každému správaniu, ktoré môže vzbudiť alebo vyprovokovať žiarlivosť v druhých,
• vidieť v druhých brata, ktorého milujem, a nie rivala alebo konkurenta na zničenie.

Na to, aby sme dosiahli slobodu srdca a odstránili každý vnútorný nepokoj, naučme sa tešiť sa z radosti blížneho a ďakovať Bohu za dobro, ktoré nám ponúka.