Autor: Jozef Luscoň SDB / Foto: archív autora
Deväť chlapov vstupuje 22. 2. 2020 do Justičného paláca v Bratislave. Po vstupnej kontrole si to zamierili do hlavnej pojednávacej miestnosti, kde sa pred 70. rokmi konal súd s donom Titusom a spoločníkmi.
Vpredu pod štátnym znakom sú „súdne stolice“. Tu sedáva senát zložený zo sudcov z povolania, sudcov z ľudu a všetkému velí predseda súdu. Po jeho pravici je prokurátor a po ľavici obhajcovia. Oproti senátu sú lavice obžalovaných, za ňou sú sedačky pre príbuzných a zvedavcov. Nad nimi je veľký „chór“ – galéria. Priestory v sále zostali nezmenené od začiatku funkcie budovy, štátny znak, obklady, stoličky sa zmenili… I ľudia sa tu stále menia. Teraz sme tu my, čo rekonštruujeme proces dona Titusa a spoločníkov. Je tu synovec dona Titusa – Michal Radošinský, je tu syn Jána Brichtu – Július, je tu rodina dona Štefana Sandtnera – Peter a sú tu ďalší, ktorých otcovia boli odsúdení. A je tu aj don Titus. Jeho relikviu mám na hrudi…
V začiatku pojednávania Titus a spol. tu bolo všetko naplnené ľuďmi. Potom predseda súdu všetkých, okrem obvinených poslal preč. A na tretí deň, pri čítaní rozsudku sa to opäť naplnilo do posledného miesta. Saleziáni Macák, Vagáč i Reves našli odvahu a zamaskovaní sa ocitli medzi divákmi. Chceli vedieť, ako to s ich priateľmi skončí.
Miesto pre vypočúvanie obvineného sa mi zdalo ako „posvätné“. Obžalovaný po vyzvaní musí ísť dopredu, pred pult, ktorý pripomína ambón. Tu stál Titus, tu stáli hrdinovia za vieru v Boha. Podobná scéna bola, keď Ježiš stál pred Pilátom. Na pulte je teraz text prísahy, ktorý v niektorých prípadoch vyslovujú svedkovia.
Do mysle sa vtierajú myšlienky, ktoré sú spojené s týmto miestom… Koľko slz tu bolo preliatych. Koľko otázok tu bolo položených. Koľko nadávok sa tu objavilo… Koľko krivých prísah tu zaznelo. Koľko rozsudkov vynesených… Koľko povzdychov vyšlo z hrude obvinených…
Aj v prípade dona Titusa – keď zaznelo, že je odsúdený „len“ na 25 rokov tvrdého väzenia, si mnohí vydýchli. Čakali totiž, že dostane trest smrti. Aj don Titusovi sa uľavilo. Obrátil sa k divákom, zložil ruky a uklonil sa im. Urobil to z vďaky, že ho psychicky podporili…
Po 70. rokoch sme čítali texty z archívnej zápisnice. Sprítomňovali sme slová, ktoré vychádzali z dobitých ľudí či z úst tých, ktorí mali arogantnú moc. A až zimomriavky behali po chrbte. Tu sa stretla moc proti bezmocnosti. Lož proti pravde. Teror proti nevinnosti… A padali rozsudky, ktoré menili osudy ľudí. Úhrnný trest odsúdených bol 289 rokov väzenia.
Pojednávanie proti Titusovi Zemanovi a spoločníkom sa skončilo 22. februára 1952 o 15. hodine a 30 minúte. Po ukončení procesu požiadali odsúdení, aby im bolo umožnené stretnutie s príbuznými. Dostali na to päť minút… Ich krížová cesta pokračovala v Ilave, Leopoldove, Valdiciach…
My sme skončili natáčanie o 15. 25 – skoro na minútu presne ako pred 70. rokmi. A tiež sme sa priateľsky porozprávali. Ale išli sme domov. Jeden z nás, Miško Halenár utrúsil: „Keby tak vedeli tí naši otcovia, že tu budeme o 70 rokov a čo budeme robiť…“ Hľa, tajomstvo časov…
Aj keď sa to zdá ako paradox, cítil som sa ako na posvätnom mieste, lebo tu stáli svätí ľudia – Titus a spol. Už ani jeden z nich nežije, ale z ich obety žijeme my dnes. Z ich utrpenia sa rodila naša budúcnosť. Ich obeta je v základoch našej spoločnosti. Svoj čas naplnili, svoju úlohu splnili, Bohu zostali verní a my im za to ďakujeme. A uvedomujeme si, že teraz je náš čas a naša úloha potiahnuť život k dobrému. Ako oni. Nech nám v tom Pán pomáha.
0 komentárov