Spracoval: Marián Husár SDB
Keď sa Titus po 13 rokoch väzenia vracia k svojej pokrvnej rodine (zvyšok trestu trávil v podmienke na slobode), svojmu mladému neodbytne zvedavému synovcovi, ktorý sa ho pýtal na podrobnosti o jeho mučení odpovie: Chcem na to zabudnúť, preto o tom odmietam hovoriť … Chcem na to zabudnúť a odpustiť.
No máme u Titusa ešte jeden rozmer mučeníctva, nazvime ho – mučeníctvo svedomia. Počas tých veľkých fyzických a psychických mučení prežíval vo väzení ešte čosi – vnútorné tmy a pocit viny, že svojím rozhodnutím zorganizovať tretiu výpravu zničil život 20 mladým mužom. Zmocňovali sa ho obavy, že sa mýlil, výčitky svedomia, úzkosti – Odpustia mi ostatní? Budú mať chlapci, ktorým komunistické väzenie zničilo život, silu odpustiť mi to, že som ich zatiahol do nevydarenej akcie, ktorá natrvalo poznačila ich životy?
Po prepustení z väzenia, po všetkých tých rokoch hľadá nejakú odpoveď. Stretne dona Srholca. Ten takto spomína:
„Naposledy som sa s ním stretol vo februári v roku 1967 na Šafárikovom námestí v Bratislave blízko Univerzity Komenského. Bolo po kolená snehu, stretli sme sa a ja som ho pozval do reštaurácie na koňak. Tam sa ma opýtal: „Nehneváš sa na mňa, že som teba a tých ostatných voviedol do takej ťažkej situácie?“
Cítil sa zodpovedný za to, čo sa udialo. Ale ja som presvedčený, že napriek tragickému koncu nášho úteku mal don Titus ten najlepší úmysel…
Preto som mu odpovedal: „Don Zeman, ja som hrdý na vás a ďakujem vám, aj keď to bolo ťažké. Vôbec sa na vás nehnevám a ďakujem vám za toto úžasné dobrodružstvo.“ (Porov. Summarium Testium, svedok XII)
„Aj tieto slová pomohli Titusovi po rokoch vyrovnať sa so svojím životným príbehom a zvrátiť pocit viny, ktorý ho trýznil a viedol k tomu, aby sa považoval za zodpovedného za tých mladých ľudí, z ktorých niekoľkí, uviaznutí v československých väzniciach v rozhodujúcich rokoch pre ich formáciu, sa nikdy nestali kňazmi.“ (Lodovica Maria Zanet)
Don Titus nebol typom úspešného kňaza-hrdinu. Jeho život bol tak jednoduchý, hlboko ľudský. Príchod ruských vojsk 21. 8. 1968 znamenal pre neho novú krízu, ktorá priniesla do jeho podlomenej psychiky a zdravia pravdepodobne posledný úder. Zdalo sa mu, že všetko sa môže vrátiť späť, veď koniec koncov, aj napriek pražskej jari ešte stále bol v podmienečnom treste. Keby mali prísť a dať ma opäť do väzenia, radšej ma prosím zabi. Prosím ťa urob to pre mňa. Ja sa tam už nikdy nechcem vrátiť, Nevydržím znovu to mučenie. Takúto prosbu vyjadril don Titus svojmu bratovi. Svätci nie sú neohrození hrdinovia – supermani. Aj oni cítia svoju slabosť. Bolo to niečo chvíľkové, trvalo to dlhšie? Nevieme. Ale život išiel ďalej a k návratu do väzenia neprišlo. A don Titus vyhasol zo svojho nadšenia, hoci tesne predtým dostal oficiálne povolenie úplne vykonávať kňazskú službu. Uzatváral sa stále viac do seba. Opäť však všetko vkladal do modlitby. Modlil sa vrúcnejšie a častejšie ako dovtedy.
V septembri 1968 má silnú bolesť pri srdci počas kázne. Začne kričať tak, akoby sa zbláznil. Omšu však dokončil. Po omši sa ospravedlnil a vysvetlil, že bolesť bola tak veľká, že sa nevedel ovládnuť. Podvedený lekármi snaží sa prechodiť svoje infarktové stavy. Až sa v januári 1969 jeho život skončí.
Pohreb Titusa Zemana január 1969 Vajnory
Slabosť a sila milosti. Veľmi jednoduchý koniec života človeka, ktorý obetoval celý svoj život. „Všetko to, čo bolo medzi jeho primíciami a jeho pohrebom, bol plný kňazský, rehoľný a saleziánsky život! Svojou smrťou doslúžil svoju celoživotnú svätú omšu,“ povedal pri jeho pohrebe provinciál saleziánov don Dermek.
O don Titusovi môžeme povedať, že žil jednoduché tiché hrdinstvo. Možno práve preto je nám taký blízky. V hrdinstve viery, ktorá mala svoje chvíle váhania a tmy a predsa zostáva verný až do konca. Mal 54 rokov. Vek, v ktorom človek, kňaz môže toľko toho ešte dať. A on už odchádza. Bez toho, aby videl celý zmysel svojho utrpenia a cesty, ktorú prekonal. Jeho život, však silno poukazuje na to, že napriek ľudskej krehkosti, tam kde je otvorené srdce, Božia moc drží človeka a dáva mu silu k nezlomnej vernosti a obeti života.
Niekoľko desiatok kňazov ďakovalo za to, čo Titus pre nich spravil. A ďakujeme aj my. (Porov. Francesco Cereda in Pavol Grach)
Blahorečenie Titusa Zemana 30. septembra 2017 Bratislava
Bibliografia
Lodovica Maria Zanet, Blahoslavený Titus Zeman, životopis, Elledici 2017 (Don Bosco 2017)
Michal Radošinský, Don Titus. Vatikánsky špión?, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005
Andrea Bozzolo, Teologia della santità: dinamiche della grazia nel vissuto dei santi, Seminario per la promozione delle cause di beatificazione e canonizzazione nella Famiglia Salesiana, Roma aprile 2016
Francesco Cereda, Príhovor na seminári o procesoch blahorečenia a svätorečenia, Rím apríl 2016
Pavol Grach, Don Titus, Ikona, ktorú chceme čítať, DC 2017
0 komentárov