Autor: B. F.

Bola som súčasťou nádhernej svadobnej výbavy jedného krásneho dievčaťa menom Margita Occhiena. Po svadbe, na ktorej som skromne pôsobila nádherným dojmom, som bola zavretá do truhlice s vôňou levandule spolu so všetkým zvyškom výbavy, vrátane niekoľkých kusov nádherne vyšívaného posteľného prádla.

Z našej drevenej truhlice sme postupne asistovali pri všetkých šťastných a smutných udalostiach našej rodiny: narodenie dvoch detí, smrť otca, vyrastanie detí, sťahovanie, slzy, smiech, piesne… Najmladší z chlapcov, Ján, sa stal kňazom a žil v Turíne. Jedného dňa prišiel domov chorý. Hneď ako sa vyliečil, rozhodol sa vrátiť do Turína. Mama Margita sa rozhodla odísť s ním a vzala aj nás. Cestovali sme natlačení do veľkého košíka.

Bol to chudobný dom, ale plný detí a zábavy. Don Ján mal hlavu plnú nápadov a srdce plné snov. A uskutočňoval ich. Stali sme sa liturgickým rúchom a zo mňa vyrobili obrus na oltár. Bol som na to skutočne hrdý.

Jedného dňa však všetkých otriasol výkrik: „Vypukla cholera!“

Správy, ktoré bolo počuť cez okná zo dvora, boli desivé. Táto smrteľná epidémia zasiahla najskôr mesto Janov a usmrtila tri tisíc ľudí. V Turíne sa prvé prípady vyskytli v Borgo Dora, blízko nás.

Mesto nemalo prakticky žiadnu štruktúru na zvládnutie epidémie, okrem starých lazaretov, ktoré boli znovu uvedené do prevádzky. Starosta musel apelovať na dobrú vôľu obyčajných dobrovoľníkov.

Don Bosco zmobilizoval svojich starších chlapcov (štrnásť) a zaručil im imunitu, ak zostanú v priateľstve s Pánom. Mama Margita pre každého pripravila fľašu s octom a odovzdala im ju so slovami: «Po ošetrení chorého si umyte ruky octom. Keď bude fľaša prázdna, príďte si ju naplniť. Pripomínam: poslúchajte ma, pretože Pán hovorí: „Pomôžte si a aj nebo vám pomôže“».

Dni boli veľmi horúce, vyčerpávajúce. Cholera je špinavá a páchnuca choroba. Chorým, o ktorých sa starali mladíci, často chýbali čisté plachty a bielizeň.

Mladíci, keď sa vrátili naplniť svoje fľaše octom, rozprávali o tom mame. Dala pár vecí, ktoré mali, a o pár dní už neostávalo nič.

Jedného dňa dorazil mladý muž a bez dychu povedal: „Musíme vážne chorého pacienta previezť do lazaretu, ale nemáme slušnú plachtu. Nemáte vôbec nič, mama?“ Margita sa nad tým zamyslela, potom vzala mňa, najkrajší biely obrus oltára nového kostola a dala mu ho: „Zober ho pre svojho chorého. Nemyslím si, že sa Pán urazí“.

Bol som teda poslednou úľavou pre chorého človeka a potom som skončil medzi handrami.

Svadobné šaty sú znakom lásky a tie mamy Margity boli až do konca.

V životopise svätého Jána Bosca don Lemoyne veľmi detailne rozpráva o epidémii cholery, ktorá postihla mesto Turín v roku 1854 (strany 484 – 488).