Autor: Giuseppe Buccellato SDB / Upravil: Stanislav Veselský / Foto: ANS a archív

Nasledujúce úvahy sa nezaoberajú iba ľahko pozorovateľnými „príbuznými črtami“ medzi rôznymi charizmami, ktorými sa Duch Svätý rozhodol obdarovať Cirkev. Chceme sa zaoberať aj priamym a preukázateľným vplyvom niektorých iných svätcov, ktorí obohatili duchovnú a apoštolskú skúsenosť dona Bosca.

Zakladateľ saleziánov dokázal z týchto rôznych spiritualít vytvoriť originálne prepojenie, ktoré sa potom viditeľne prejavuje v jeho živote, v jeho apoštoláte medzi mladými, v jednotlivých krokoch kresťanského alebo náboženského života, ktoré predkladal svojim prvým nasledovníkom.

Pri koreňoch spirituality svätého Jána Bosca

Meno, ktoré don Bosco vybral pre duchovnú rodinu pochádzajúcu od neho, nás privádza v prvom rade k duchovnej skúsenosti svätého Františka Saleského. Don Bosco ho prijal za patróna a vzor pre jeho uznávanú prívetivosť a vľúdnosť, ktorými bol známy.

V skutočnosti však Ján Bosco dokázal prepojiť prínos iných, medzi sebou odlišných, „chariziem“ alebo duchovných škôl, ktoré ovplyvnili piemontský duchovný život v 19. storočí a s ktorými prišiel do kontaktu priamo alebo prostredníctvom spisov niektorých svätých zakladateľov.

Spiritualita dona Bosca má komplexnejšie a rozmanitejšie korene v porovnaní s tým, na čo zvyčajne poukazuje duchovná tradícia, ktorá od neho pochádza. Okrem „saleziánskeho“ vplyvu (t. j. vo vlastnom a špecifickom zmysle vplyvu Františka Saleského) totiž turínsky svätec „dýcha“ duchom a bohatstvom iných duchovných škôl, na ktoré nám on sám rôznymi spôsobmi poukázal ako na „pramene“ a posilnenie ponuky kresťanského života pre duchovnú rodinu, ktorá v ňom má svoj pôvod.

Pokúsime sa teda poukázať na najdôležitejšie prvky, ktorými tieto rôzne duchovné školy – a konkrétnejšie charizmy niektorých svätých zakladateľov – prispeli k duchovnej skúsenosti svätca mladých. Nezoradíme ich podľa dôležitosti, ale v chronologickom poradí podľa období, v ktorých žili: svätý Ignác z Loyoly (1491 – 1556), svätý Filip Neri (1515 – 1595), svätý František Saleský (1567 – 1622), svätý Vincent de Paul (1581 – 1660), svätý Alfonz Mária de‘ Liguori (1696 – 1787) a svätý Jozef Cafasso (1811 – 1860), duchovný vodca dona Bosca.

Roky formácie a spiritualita svätého Ignáca z Loyoly

Don Bosco krátko po svojej kňazskej vysviacke (1841) prijal otcovskú radu svojho duchovného vodcu dona Cafassa, aby prišiel do školy pre mladých kňazov, do kňazského konviktu v Turíne. Cieľom konviktu bolo predovšetkým prehĺbiť pastoráciu spovedania, zdokonaliť sa v kazateľskom umení a – ako by sme povedali moderným jazykom – v rozprávaní na verejnosti.

Zakladateľ saleziánov strávil v konvikte tri roky bezprostredne nasledujúce po kňazskej vysviacke (1841 – 1844). Tieto roky sú najdôležitejšie pre pochopenie jeho spirituality a apoštolátu.

V kňazskom konvikte pod vedením teológa Gualu a vďaka vyučovaniu dona Cafassa hlbšie spoznával spiritualitu svätého Ignáca z Loyoly a jeho knižku Duchovné cvičenia.

Ctihodný Pio Bruno Lanteri, pôvodca myšlienky konviktu, sa neskôr stal aj zakladateľom kongregácie Oblátov Panny Márie, ktorá sa venuje zvlášť kázaniu ignaciánskych duchovných cvičení. On sám spoločne s donom Gualom obnovil prax duchovných cvičení v turínskej diecéze. V roku 1807 opätovne otvorili nad mestečkom Lanzo Svätyňu svätého Ignáca, ktorá bola zatvorená od zrušenia Spoločnosti Ježišovej v roku 1773.

Don Bosco v kňazskom konvikte v rokoch 1841 – 1844

V roku 1842, keď mal don Bosco takmer 27 rokov, sa prvýkrát zúčastnil na duchovných cvičeniach vo Svätyni svätého Ignáca nad mestečkom Lanzo, ktorú P. B. Lanteri a don Guala obnovili a zariadili práve ako miesto pre duchovné cvičenia. Táto skúsenosť dona Bosca, ktorá sa opakovala v priebehu ďalších tridsiatich rokov, dobre vyjadruje zmysel výrazu utiahnutie sa. Toto slovné spojenie viac ráz nachádzame v spisoch dona Bosca i v samotných Spomienkach. Ide o prvok spirituality zakladateľa saleziánov, na ktorý sa niekedy zabúda: Don Bosco si vedel vyhradiť čas na štúdium a na modlitbu, a to aj uprostred rozličných apoštolských aktivít.

Stanovy Spoločnosti svätého Františka Saleského označili kázanie duchovných cvičení za jeden z apoštolských cieľov rodiacej sa Kongregácie. V Pravidlách saleziánskych spolupracovníkov z roku 1876 don Bosco napísal: „Saleziánskym spolupracovníkom sa predkladá tá istá žatva ako Kongregácii svätého Františka Saleského: [Aktívne] podporovať novény, tríduá, duchovné cvičenia a vyučovať katechizmus.“

Aj mnohé ďalšie úkony nábožnosti „boskovskej“ tradície, akými sú cvičenie dobrej smrti, mesiac máj, vnútorná modlitba alebo rozjímanie, majú ignaciánske korene a „spôsoby“. Samotné prvé znenie sľubov prvých saleziánov je prevzaté zo sľubov Spoločnosti Ježišovej, ktorej heslo Ad maiorem Deigloriam – Na väčšiu Božiu slávu sa stále opakuje v úradných dokumentoch, ako aj v spisoch dona Bosca.

Don Bosco poznal Spoločnosť Ježišovu už od čias, keď chodil do štátnej školy v Chieri (1830 – 1835). Dá sa ľahko dokázať, že si bol počas celého života blízky s mnohými jezuitmi svojej doby. V roku 1848 boli jezuiti v dôsledku revolučných nepokojov vyhnaní z Turína. Mnohí z nich sa uchýlili do kňazského konviktu a sám don Bosco im zaobstaral „svetské“ oblečenie, aby mohli nerušene opustiť mesto. Don Bosco chcel, aby na prvej generálnej kapitule Spoločnosti svätého Františka Saleského, ktorá sa konala v roku 1877 v Lanzo, boli prítomní iba dvaja „pozvaní hostia“, obaja jezuiti: páter Giovan Battista Rostagno a páter Secondo Franco. Na toho druhého sa pri tej príležitosti obrátil týmito slovami: „Vznikli sme nedávno, a preto sme neskúsení. Už sme mnohokrát požiadali pátrov Spoločnosti Ježišovej o pomoc a radu. Teraz, keď vidíme toľkú dobrotu, budeme žiadať o pomoc aj častejšie. My a celá naša Kongregácia vás vždy budeme považovať za vzory v rehoľnom živote a pokladáme sa za mladších bratov a sluhov pripravených na čokoľvek, v čom môžeme v našej maličkosti vykonať vaše rozkazy. Dúfame, že takto zjednotení budeme s väčším úžitkom smerovať k väčšej Božej sláve.“