Autor: Pavol Grach SDB / Foto: ANS

Mnohí ľudia si myslia, že mať nadprirodzené sny musí priniesť do života človeka istotu a radosť. Autor Biografických spomienok nám približuje atmosféru, v ktorej vidíme, že sny nepriniesli donovi Boscovi nijaké uľahčenie života, naopak, pre ne musel čeliť mnohým protivenstvám.

Zvesť o ťažkostiach dona Bosca sa rýchlo rozšírila medzi jeho priateľmi a dobrodincami. Títo prichádzali nie preto, aby ho povzbudili, ale naliehali, aby opustil svoje poslanie a neprijímal nových chlapcov. On však pokračoval a mnohým sa to zdalo ako prejav choroby. Niektorí sa ho snažili presvedčiť, aby aspoň zmenil formu apoštolátu, ktorá podľa nich nebola dôstojná pre kňazský stav. Chceli, aby sa s nimi nehral, aby nebol s nimi v ich chudobe. Don Bosco veľa nehovoril, ale konal podľa svojho.

Jedného dňa aj verný priateľ don Borel začal radiť donovi Boscovi, aby ubral z apoštolátu, venoval sa pokojne len dvadsiatim chlapcom a počkal na príhodnejšie časy, ktoré mu Boh ponúkne. Don Bosco však odpovedal, že nevie opustiť chlapcov v ich nebezpečenstve pre dušu a v ich biede. Začal tvrdiť, že ich zhromaždí v oratóriu, ktoré vtedy ešte nemal. Keď sa ho don Borel pýtal, kde je to oratórium, odpovedal: Ja ho už vidím, vidím kostol, dom a dvor, na ktorom sa chlapci hrajú. Toto už je a ja to vidím. Kde sú všetky tie veci? pýtal sa don Borel. Don Bosco odpovedal: Nemôžem ešte povedať, kde sú, ale určite existujú, ja ich vidím a budeme ich mať. Don Borel si po mnohých rokoch s dojatím spomínal na tieto svoje dialógy s donom Boscom. Vtedy bol presvedčený, že don Bosco sa pomiatol a plakal nad ním.

Aj iní významní kňazi mu prišli radiť, aby zmenil svoju činnosť, ktorá má toľké ťažkosti, aby radšej kázal misie alebo išiel pomôcť nejakému farárovi či začal naplno spolupracovať s markízou Barolovovou. Presviedčali ho, že tieto ťažkosti sú znakom Božej prozreteľnosti, ktorá mu naznačuje, aby zmenil štýl svojho apoštolátu a opustil mladých, ktorým sa venoval. Keď však don Bosco počul spomínať Božiu prozreteľnosť, vtedy so žiarivou tvárou povedal: Božia prozreteľnosť, áno! Vy sa však mýlite, ja som veľmi ďaleko od toho, aby som opustil toto dielo sviatočného oratória. Božia prozreteľnosť mi poslala týchto chlapcov a ja neodmietnem ani jedného, to si uvedomte… Mám nezlomnú istotu, že Prozreteľnosť mi dá všetko potrebné pre nich… Aj prostriedky sú už pripravené, a keďže mi nikto nechce dať do prenájmu nejaký priestor, s pomocou najsvätejšej Panny si dajaký postavím. Budeme mať veľké budovy a v nich školy, izby pre ubytovanie chlapcov a prijmem do nich všetkých, koľkí prídu, a budeme mať aj krásny kostol, klerikov, katechistov, asistentov, učiteľov remesiel, kvalitných učiteľov a mnoho kňazov, ktorí budú mladých poučovať, a ak u nich nájdu semienko duchovného povolania, budú sa im osobitne venovať.

Potom dostal otázku, aké rúcho budú mať jeho zasvätení. Don Bosco odpovedal: Moji zasvätení kňazi budú mať ako rúcho čnosti… budú mať vyhrnuté rukávy. Mnohí sa na tom zasmiali, ale don Bosco povedal: Povedal som niečo smiešne? Nie je takéto rúcho znakom chudoby? A môže nejaká rehoľná spoločnosť obstáť, keď nebude chudobná? Jeho návštevníci povedali: Rozumieme don Bosco, rozumieme, a odoberali sa preč. Keď vyšli von, začali si hovoriť: Úbohý don Bosco, naozaj sa pomiatol.

Čas ukázal, kto mal pravdu. Ale môžeme si domyslieť, že cena snov bola vysoká.