Autor: B. F.

Mama Margita bola srdcom Valdocca. Nachádzala sa vždy vo svojej izbe ako svätostánok v kostole, sprava i zľava obklopená niekoľkými stoličkami schovanými pod kopou bielizne na obšívanie. Neúnavne šila bez toho, aby zdvihla zrak. Nikdy však nebola sama. Často pred ňou stál nejaký malý chlapec so sklonenou hlavou a ona mu ticho dohovárala: „Vieš, prečo si sa tak zmenil, prečo si sa pokazil? Pretože sa nemodlíš! Ak ti Boh nepomôže, kde skončíš? Dávaj pozor, aby ťa Pán neopustil.“ A zakaždým to zakončila múdrym príslovím, ktoré sa v piemontčine rýmovalo a ľahko zapamätalo: „Dolu ide ten, kto chce, hore ide ten, kto môže“ (A calé cala chi ch’a veul, a monté monta chi ch’a peul).

Chlapcovi, ktorý sa previnil, Margita povedala: „Urobím, čo odo mňa žiadaš, ale povedz mi: bol si na spoveď?“ „Včera ráno som nemal čas.“ „A v sobotu?“ „Okolo spovednice ich bolo priveľa.“ „A v nedeľu?“ „Nebol som pripravený.“ „Zlá práčka nikdy nenájde dobrý kameň na pranie šiat“ (Na cativa lavandera treuva mai la bona pera).

Tým, ktorí prišli s bundou, že sa im odtrhol gombík, mama Margita podala gombík, ihlu a niť a povedala: „Skús si ho prišiť sám. Musíte sa naučiť robiť zo všetkého trochu: či neviete, že kto si nevie oboma rukami ostrihať nechty, ten si na chlieb nezarobí?“ (Chi sa nen tajese j onge con tute e doe le man, l’è nen bon a vagnese ‚l pan).

Istý malý chlapec prišiel s plačom pre zlomyseľnosť svojich kamarátov. Mama Margita ho posadila na stoličku k svojim nohám a utrela mu slzy. Mala totiž dar utešovať. Podala chlapcovi malý strapec hrozna so slovami: „Plačeš len kvôli tomu? Ty maličký! Či nevieš, že musíš byť trpezlivý? Len v raji budeš pokojný. Už oddávna sa vie, že niet krajiny, kde by bolo toľko biedy ako na tejto a na druhej strane Pádu“ (Ant gnun pais a-i son tante miserie come dëdsà e dëdlà dël Po).

Ak sa nejaký nezbedný chlapec zabával so starou pokrčenou vreckovkou, mama Margita mu vreckovku zobrala a previnilca napomenula: „Prečo tak plytváš vecami? Hovoríš mi, že ju už nepotrebuješ, ale ,na odstránenie šupky z cesnaku sú užitočné dokonca aj nechty‘“ (Fin-a j’onge ven-o a taj per plé l’aj).

Niekedy sa malému huncútovi podarilo tajne zobrať z kuchyne jablko alebo paradajku a s úsmevom ich ukázal spolužiakovi, ktorý sledoval okolie a „hliadkoval“. Margita to kútikom oka zachytila a vážnym tónom povedala: „Výborne! Svedomie je ako šteklenie: niekto ho cíti, niekto nie“ (La cossiensa a l’è parej del gatij, chi a lo sent, chi a lo sent nen). Túto vetu opakovala zakaždým, keď sa človek ospravedlňoval alebo bol napomenutý, prípadne keď sa spýtal: „Čo zlé som urobil!“

Ak chlapec nenapravil nejakú chybu a niekto ho ospravedlňoval tým, že je mladý a neskôr z neho vyrastie sudca, odpovedala: „Kto v dvadsiatich (rokoch) nevie, v tridsiatich nerobí, osol bude navždy!“ (Chi a vint a sa pa, a tranta a fa pa, e aso per sempre a sarà).

Tieto a mnohé ďalšie príslovia možno nájsť v Biografických pamätiach, zväzok III, 373.