Autor: František Kubovič SDB / Foto: Jozef Kupka

Don Bosco pri svojej výchove mladých vychádzal z aktuálnych potrieb tej doby a svoj výchovný cieľ zhrnul do dvojčlena „dobrý kresťan a čestný občan“.

V predošlých úvahách sme mohli vidieť tri základné prvky preventívneho systému: rozum, náboženstvo a láskavosť. Každá výchova má svoj cieľ. Dvojčlen „dobrý kresťan a čestný občan“ hovorí o tom, kam cielil don Bosco vo svojej výchove a akých mladých chcel vychovať. Nejde tu o protiklady, ale práve naopak, podarilo sa mu vytvoriť z oboch cieľov harmóniu.

Predtým ako sa podrobnejšie pozrieme na cieľ výchovy dona Bosca, pomenujme si, čo nie je saleziánska výchova. V období od modernizmu (19. stor.) bola vždy snaha vychovávať nového človeka ako nástroj slúžiaci rôznym potrebám. Vznikom štátnych škôl sa výchova často stávala nástrojom politiky alebo ekonomiky na vytvorenie novej typológie ľudského bytia. Osvietenstvo sa snažilo o to, aby človek zanechal náboženstvo, všetko vnímal iba racionálne a konal len podľa princípov rozumu. V tom istom čase sa objavuje model človeka homo economicus, ktorý je dôsledne racionálny a úzko sebecký a ktorý optimálne sleduje svoje subjektívne definované ciele, aby maximalizoval svoj ekonomický úžitok. S týmto cieľom je schopný vykonávať ľubovoľne zložité kalkulácie. Totalitným režimom (nacionalizmus a marxizmus) tiež nešlo len o teoretické vytvorenie ideálneho človeka, ale sami vytvárali prostredníctvom rôznych nástrojov svojich ideológií takýchto ľudí, ktorých držali v uzavretom svete. Dnešného technologického človeka charakterizuje to, že je stále pripojený a prepojený s celým svetom, čo ho neprestajne udržuje v pohybe informácií. Akúkoľvek myšlienku, nápad, podnet, pocit hneď komunikuje a riadi prostredníctvom sociálnych sietí. Tento spôsob existencie a používanie týchto prostriedkov ovplyvňuje mladého človeka – jeho spôsob rozmýšľania, rozhodovania a konania.

Dona Bosca nenájdeme ani v jednom z týchto modelov, ani v žiadnej ideológii, ktoré pokladajú myšlienku za dôležitejšiu ako človeka a snažia sa ho do nej napasovať. On totiž vychádzal zo skúsenosti života a reality, s ktorou sa stretával. Neinšpiroval sa nijakou teoretickou antropológiu (pohľadom na človeka), ktorá sa potom cez pevnú vôľu transformuje do života človeka, často aj násilne. Pre svoju výchovu používal dvojčlen „dobrý kresťan a čestný občan“. Obe tieto identity, ako by sme ich mohli nazvať, nie sú od seba oddelené, nejdú proti sebe ani vedľa seba, ale navzájom medzi sebou pôsobia. Ako don Bosco dospel k takémuto dvojčlenu?

Žil v období reštaurácie, času klasického výchovného obdobia, keď sa v Piemonte vo veľkej miere začali otvárať školy (1820 – 1830), no zároveň bol veľmi otvorený pre nové veci a podnety, pričom však ostával veľmi vyvážený. Z jeho vyjadrení môžeme pochopiť, že na jednej strane mu bolo ľúto za kresťanskou spoločnosťou (ako staré dobré časy) a chcel by sa do nej vrátiť, lebo aj v Cirkvi, aj v štáte sa prežívali tie isté čnosti, teda bola aspoň teoretická snaha. Spojenie „oltára a trónu“ bolo v tom čase veľmi silné, čo bolo cítiť aj v školskej reforme a výchove, ktoré sa inšpirovali, teda boli prevzaté od jezuitov. Na školách učilo veľa kňazov a náboženstvo bol najhlavnejší predmet. Po revolúcii v roku 1848 a následnom zjednocovaní Talianska sa všetko začalo rúcať a prichádzajú veľké spoločenské zmeny. Mnohí v Cirkvi, vedomí si jej bohatých dejín, protestovali a začali sa uzatvárať do seba a neprijímali nič nové. Naopak, don Bosco, tak ako aj svätci v dejinách Cirkvi, pochopil, že je potrebné žiť v rovnováhe s tradíciou, ale zároveň treba vedieť prijať nové výzvy a hľadať, ako novým spôsobom odovzdať vieru. Zmenila sa spoločnosť, zmenili sa občania.

Don Bosco si naplno uvedomoval, že v nových politicko-ekonomických a liberálno-demokratických podmienkach vzniká nový „druh občana“. Samozrejme, nejde o liberálnu demokraciu, ako ju chápeme v 20. storočí, ale v zmysle, že občan má svoje práva a povinnosti. To isté platí aj pre kňazov, ktorí boli zároveň pozbavení svojich privilégií v novom štátnom systéme.

Don Bosco sa vo svojej výchove a živote inšpiroval humanizmom svätého Františka Saleského, ktorý zahŕňa osobu v celej jej komplexnosti. Okrem toho nadobudol aj klasické vzdelanie počas svojich stredoškolských štúdií v Chieri. Na klasickom gymnáziu si vytvoril syntézu z diel nekresťanských aj kresťanských autorov. Nemôžeme nebrať do úvahy aj jeho nadanie, šikovnosť, odvahu a povahu, ktorú si postupne formoval za pomoci mnohých duchovných sprievodcov. V neposlednom rade jeho citlivosť na nezabezpečených chlapcov v Turíne, ktorí sa potulovali bez rodičovského zázemia a práce. Všetky tieto faktory ovplyvnili jeho myšlienku o výchove „dobrých kresťanov a čestných občanov“. Je to syntéza jeho výchovného cieľa, ktorá, ako vidíme, „nespadla z neba“, ale je ovocím jeho doterajších skúseností a vychádza z konkrétneho kontextu, ktorý ju určuje.

Don Bosco používa aj ďalšie dvojčleny, a to podľa toho, v akom kontexte ich uvádza. Po prvej misijnej výprave v roku 1875 dáva výchovnému cieľu širší rozmer a používa „spoločnosť a náboženstvo“, „kultúra a evanjelizácia“, „dobro ľudstva a náboženstva“. Najznámejší a najrozšírenejší ostáva dvojčlen „dobrý kresťan a čestný občan“, ktorý poznáme aj v iných variantoch, napríklad „dobrí občania a praví kresťania“, „dobrí kresťania a múdri občania“, „dobrí kresťania a počestní ľudia“.

Pre ľahšie zapamätanie používal don Bosco rôzne trojčleny, ktoré hovorili o vyváženosti pre život. Žiakom v škole hovoril: štúdium, nábožnosť a veselosť. Prvé dve tvorili štruktúru dňa a výsledkom tejto harmónie bola veselosť. Veselosť sa neprodukuje sama od seba, ale je ovocím harmónie prvých dvoch. Tak ako to potvrdzujú aj slová Dominika Savia, ktorý hovoril: „Naša svätosť spočíva v tom, že si plníme svoje povinnosti, chránime sa hriechu a sme veselí.“ Ďalší známy trojčlen, ktorý používal, bol SSS (sapienza, santitá, sanitá – múdrosť, svätosť, zdravie). Múdrosť je ovocím štúdia a svätosť ovocím nábožnosti. Ak sa obidve prežívajú v zdravej vyváženosti, vedie to k zdravej a komplexnej ľudskej existencii. Pre remeselníkov používal „laický“ trojčlen: práca, vzdelanie, ľudskosť. Opäť aj tu vidíme, že ak sa dobre žijú prvé dva postoje, práca v praxi vychádzajúca zo vzdelania vedie k vyrovnanej ľudskosti. Tu si musíme uvedomiť, že pracovný čas býval 12 hodín a viac.

Vo všetkých prípadoch vidíme hlboký realizmus dona Bosca a ovocím týchto „vyvážeností“ je hlboká ľudskosť. Je zaujímavé, že nenájdeme u neho nejaké definitívne odborné formulácie alebo hierarchiu princípov, kde sa z jedného vytvára ďalší. Nie je pedagóg racionalista – teoretik, ale je praktik. Jeho formulácie vždy vychádzajú a vkladajú sa do konkrétneho kontextu, nie sú to abstraktné princípy s množstvom ideí. Preto je aj ťažké vyjadriť osobnú a životnú syntézu dona Bosca pojmami, lebo sa viaže na veľmi konkrétny život. Pre zaujímavosť spomeňme názvy životopisov, ktoré vyjadrujú rôzne sympatické a zaujímavé aspekty jeho života, čo priťahujú: Dôverný život dona Bosca, Don Bosco s Bohom, Dary Ducha Svätého v duši blahoslaveného Jána Bosca, Gigant lásky, Don Bosco, ktorý sa smeje, Svätec mladých, Don Bosco s mladými, Svätec mladých, Kráľ chlapcov, Svätec nezbedníkov, Veľký rybár duší, Svätec storočia, Hlboko človek, hlboko svätec a ďalšie.

Don Bosco za cieľ svojej výchovy ponúka chuť žiť, pričom prácu a povinnosti nevníma ako nevyhnutnosť, ale nástroj pre ľudský život a pre dobro druhých. Všetko toto sa deje v duchu kresťanských hodnôt v atmosfére radosti.