Autor: B. F.

V rokoch 1871 až 1881 don Bosco chodieval každý rok do Francúzska. Cestu tam alebo späť väčšinou využil na to, aby navštívil dom v Sampierdarene a potešil svojou prítomnosťou direktora dona Paola Alberu, svojho „Paolína“. Raz, v roku 1877, tam zvolal stretnutie direktorov. Na konci sa ho jeden z prítomných, ktorý poznal štedrosť Francúzov voči donovi Boscovi, synovsky opýtal, či pre nich nemá nejaké peniaze.

Don Bosco odpovedal, že momentálne nemá žiadnu hotovosť, ale že dostal nejaké drahokamy a drahé kamene, ktoré mu ponúkli rôzne francúzske rodiny. Vytiahol ich z vrecka v šatke a položil ich na stôl. Direktori si vyberali kamene podľa svojho uváženia a potreby. Don Albera, plachý a zdržanlivý, sa nepohol, kým si všetci nevybrali. Na stole zostal len malý kamienok nevýrazného vzhľadu. Don Bosco ho zdvihol a podal donovi Alberovi so slovami: „Vezmi si ho, tento má hodnotu desaťtisíc lír (čo dnes zodpovedá asi osemdesiatim miliónom eur!).“

Don Albera ho prijal, no myslel si, že don Bosco ho chce týmito slovami len utešiť, pretože kameň všetci prehliadli. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď mu bankár po jeho ohodnotení oznámil: „Tento kameň má hodnotu desaťtisíc lír.“ Presne potvrdil hodnotu, ktorú povedal don Bosco.

A tak don Albera, ktorý musel plniť osobitné finančné záväzky vyplývajúce z mnohých žiadostí chlapcov, mal prostriedky na vybudovanie krásneho kolégia v Sampierdarene.

Inokedy chcel don Bosco navštíviť istého dobrodinca z Janova. Pripravili mu teda koč a spolu s donom Alberom sa vybral za ním. Keď však dorazili k domu dobrodinca, don Bosco požiadal dona Alberu o výnimočnú službu: „Počuj, Paolino, urob mi láskavosť. Mám zub, ktorý ma trápi a nedovolí mi pokojne sa rozprávať s naším dobrodincom. Ostaň tu a na chvíľu prevezmi moju bolesť, kým sa nevrátim.“

Don Albera hneď súhlasil: „Spokojne to urobte.“ Don Bosco vystúpil z koča a vošiel do domu na návštevu. Don Albera, ktorý zostal v koči, sa začal krútiť od bolesti, vytiahol vreckovku, aby si stlačil boľavé líce, a vzdychal, aby sa don Bosco čím skôr vrátil. Keď sa don Bosco po návšteve opäť objavil na ulici, poďakoval sa mu: „Bravo, Paolino, teraz mi vráť moju bolesť zubov.“

Don Albera hneď pocítil úľavu od bolesti. Vložil si vreckovku do vrecka a ďakoval donovi Boscovi. O niekoľko dní neskôr, keď na to všetko spomínal, dobromyseľne poznamenal: „Ísť s donom Boscom nie je vždy radosť.“