Autor: Bruno Ferrero

V jedno chladné marcové ráno sa v nemocnici kvôli vážnym komplikáciám narodilo dievčatko oveľa skôr, ako sa očakávalo, len po šiestich mesiacoch tehotenstva.

Bolo to maličké stvorenie a novopečených rodičov bolestne šokovali slová lekára: „Myslím, že dieťa nemá veľkú šancu prežiť. Je len 10-percentná šanca, že prežije noc, a aj keby sa to nejakým zázrakom stalo, pravdepodobnosť, že bude mať v budúcnosti komplikácie, je veľmi vysoká. Matka a otec ochromení strachom počúvali slová lekára, ktorý im opisoval všetky problémy, ktorým bude dieťa čeliť. Nikdy nebude môcť chodiť, rozprávať, vidieť, bude mentálne zaostalé a mnoho ďalšieho.

Mama, otec a ich päťročný chlapec čakali na toto dieťa tak dlho. V priebehu niekoľkých hodín videli, ako sa všetky ich sny a želania navždy rozpadli.

Ich trápenie sa však neskončilo, nervový systém malej ešte nebol vyvinutý. Takže akékoľvek pohladenie, bozk či objatie bolo nebezpečné, skľúčení členovia rodiny jej nemohli ani len vyjadriť svoju lásku, museli sa vyhýbať dotykom.

Všetci traja sa držali za ruky a modlili sa, tvorili malé bijúce srdce v obrovskej nemocnici:

„Všemohúci Bože, Pane života, urob to, čo my nedokážeme: postaraj sa o malú Dianu, prilož ju k svojej hrudi, kolísaj ju a daj jej pocítiť všetku našu lásku.“

Diana bola ako vatička, ktorá stále nasávala a pomaly sa jej stav začal zlepšovať. Týždne plynuli a malá naďalej priberala a silnela. Napokon, keď Diana dovŕšila dva mesiace, mohli si ju rodičia prvýkrát objať.

O päť rokov neskôr sa z Diany stalo pokojné dieťa, ktoré hľadelo do budúcnosti s dôverou a chuťou do života. Neboli na nej žiadne známky telesného ani duševného nedostatku, bola normálnym živým dieťaťom plným zvedavosti.

To však nie je koniec príbehu.

V jedno teplé popoludnie v parku neďaleko domova, zatiaľ čo jej brat hral s kamarátmi futbal, Diana sedela vedľa svojej mamy. Ako vždy sa spokojne rozprávala, keď zrazu zmĺkla. Stiahla ruky, akoby niekoho objímala, a spýtala sa mamy: „Cítiš to?“.

Mama, ktorá vo vzduchu cítila dážď, odpovedala: „Áno, cítim to, ako keď bude pršať.“

Po chvíli Diana zdvihla hlavu a pohladila si ruky: „Nie, vonia to ako On. Vonia to, ako keď ťa Boh pevne objíme.“

Mama začala plakať horúcimi slzami, keď sa dievčatko rozbehlo k svojim malým kamarátom, aby sa s nimi hralo.

Slová jej dcéry potvrdili to, čo žena vo svojom srdci už dávno vedela. Počas celého jej pobytu v nemocnici, keď bojovala o život, sa Boh staral o dievčatko a objímal ju tak často, že jeho vôňa zostala vrytá do Dianinej pamäti.

Boží parfum zostáva v každom dieťati. Prečo sa všetci tak ponáhľame, aby sme ho vymazali?