Autor: František Kubovič SDB / Foto: Pexels

Maškrtnosť, nenajedenosť (u nás známa ako „obžerstvo“) sa považuje za jeden z najmenej dôležitých siedmich hlavných hriechov. Keď nás vedie k nemiernosti alebo k zlým stravovacím návykom, je potenciálne nebezpečná pre naše zdravie.

Jedlo a nápoj sú neraz synonymom nespravodlivosti medzi národmi: kým v chudobných krajinách zomierajú milióny ľudí od hladu, v bohatých krajinách mnohí ochorejú a zomrú, lebo jedia mnoho. V priemyselných krajinách sú zas veľmi rozšírenými patológiami obezita, bulímia a anorexia. Kultúra blahobytu v našej spoločnosti vedie ľudí k čoraz väčšej konzumácii jedla. Už svätý František Saleský vo svoje dobe upozorňoval, že nespokojní a nepokojní ľudia hľadajú radosť v jedle. Prehnaná maškrtnosť má svoj pôvod v kompenzácii ako odpoveď na nepríjemnosti, frustrácie, depresie a odsúvanie na okraj spoločnosti.

Svätý František hovorí, že maškrtnosť spočíva v:
• túžbe po vyberaných jedlách a nápojoch;
• prehnanom jedení čo do množstva;
• prehnanej príprave jedál;
• prehnanom potešení sa;
• jedení mimo času na to určeného.

Maškrtnosť má dve formy, jedna sa sústredí na jedlá a druhá na alkoholické nápoje. František odporúča jesť s jednoduchosťou a miernosťou toľko, koľko potrebuje naše telo k životu. Podľa svedectiev jedával bez najmenších poznámok všetko, čo mu predložili, a pripomínal aj druhým, že treba s veľkým rešpektom zachovávať slová Pána Ježiša: „A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia“ (Lk 10, 8). Svoj život prežil v striedmosti a praktizoval rôzne druhy telesnej askézy a pokánia, pričom ich však nežiadal od druhých. Aby sa nerobil nápadným alebo ak by mal niekomu odoprieť lásku, uprednostňoval zrieknuť sa svojich dobrovoľných umŕtvovaní. Tieto telesné skutky pokánia a umŕtvovania nie sú masochistickými prejavmi, práve naopak, učia umiernenosti, ovládaniu seba samého a schopnosti vedieť sa darovať. Pôst nás zároveň učí byť solidárnymi s tými, ktorí trpia hladom.

U mnohých svätcov obdivujeme ich odpútanosť od hmotných vecí – aj jedla, čo je výborná vec, ale na druhej strane musíme byť pozorní na to, čo jeme a pijeme, lebo ten, kto ignoruje, čo má na tanieri, môže sa otráviť.

Pôžitok, ktorý s radosťou cítime, keď jeme niečo príjemné, by v nás nemal vyvolať pocit viny ani vtedy, keď sme „maškrtní“ a dáme si kúsok čokolády. Obžerstvo (maškrtnosť) je forma egoizmu, ktorý vo všeobecnosti prináša odmietanie a pohŕdanie jedlom a nápojmi. Ešte horšie je, ak nenásytnosť robí človeka otrokom vlastného brucha. Nenajedenec – ten, kto si neodloží na zajtra nič z toho, čo môže zjesť už dnes, – sa správa ako dokonalý egoista: vyberie si najprv najlepšie kúsky alebo najlahodnejšie jedlá a neposunie tanier spolustolujúcim, pokiaľ si nenaplní ten svoj.

Aké rady dáva náš svätec na zvládnutie nemiernosti v pití a jedení? „Postiť sa, aby sme sa páčili Bohu, je výborná vec.“ Odporúča pôst, ktorý má byť praktizovaný tak, aby nepoškodil zdravie. Takýto spôsob umŕtvovania je blahodarný tak pre dušu, ako aj pre telo. Pôst má byť pokorný, úprimný a konaný z lásky k Bohu a nie preto, aby nás ľudia obdivovali. Povzbudzuje nás, aby sme sa učili miernosti, ktorá spočíva v usmerňovaní vôle a chúťok zmyslov: „Stála a vytrvalá miernosť je omnoho viac ako prísne odriekanie.“ Vo svojej knihe Filotea povzbudzuje „vyčítať a napomínať maškrtnosť“, aj keď mnohí by jeho slová radšej nahradili slovami „poraziť a vykoreniť maškrtnosť“. František však chce, aby sme k našim chybám a nezriadeným vášňam pristupovali s láskavosťou a bez povrchnej zúrivosti a nenávisti. Jeho slová „všetko z lásky a nič násilím“ nám znejú ako pozvanie vstúpiť do duchovného boja, kde láska zastáva prvé miesto.