Text a foto: Michal Titus Radošinský

Mnohých ctiteľov blahoslaveného Titusa Zemana, ktorí ho túžia bližšie spoznať a stretnúť sa s ním, privedú kroky do jeho rodiska, do Bratislavy-Vajnôr, kde je vo farskom kostole Sedembolestnej Panny Márie uložený jeho hlavný relikviár.

V tomto kostole vykonal svoju prvú službu Pánovi ako miništrant a odslúžil mu aj svoju poslednú svätú omšu ako kňaz. Na námestí pred hlavným vchodom do kostola stojí socha Titusa Zemana inšpirovaná mojím osobným poznaním, ako aj poznaním jeho odchovancov a ľudí, ktorí ho poznali. Po oboznámení sa s osobou Titusa Zemana ju s citom vytvoril akademický sochár Peter Švaral.

Tí, ktorí ho poznali, spomínajú na jeho láskavý pohľad plný pochopenia s náznakom úsmevu, na jeho priateľský prístup a ochotu pomôcť a povzbudiť, ale niekedy aj na jeho karhavý hlas so smutnými očami pri ich neprístojnostiach.

Takto som poznal aj ja môjho ujčeka a birmovného otca Titusa Zemana vo väzení a neskôr po prepustení na slobode. To bolo hlavným dôvodom môjho zanietenia za jeho beatifikáciu a túžby priblížiť čo možno najviac, ako je možné, jeho život ľuďom, lebo v čase „normalizácie“ sa v jeho osobe naplnilo porekadlo: „Zíde z očí, zíde z mysle.“

To ma priviedlo aj k myšlienke sprítomniť ho vizuálne sochou prezentujúcou jeho osobu ako takú. Umiestnenie jeho sochy v Bratislave-Vajnoroch je s ním úzko späté, lebo tu mal 8. augusta 1940 svoju primičnú svätú omšu. Stvárňuje ho vo veku 35 až 40 rokov v čase jeho obety za duchovné povolania. Má oblečenú reverendu ako symbol poukazujúci na jeho duchovné povolanie saleziána kňaza. Jeho bezhraničnú lásku k blížnym prezentuje jeho srdce na dlani. Ponúka ho všetkým, čo ho prišli navštíviť a chcú s ním rozjímať o Božom slove, ktoré šíril na tomto svete a pre ktoré sa obetoval. Ruženec prevesený cez pravú ruku ho pripomína ako kňaza modlitby, a tak ho aj nazývali jeho pamätníci. Ruženec, breviár a modlitba ho sprevádzali počas celého života. Pútnická palica vypovedá o jeho nezlomnom úsilí zachrániť duchovné povolania. Ako dobrý pastier ich ilegálne odvádzal do zahraničia počas hrôzovlády komunistického režimu v päťdesiatych rokoch, čo ho priviedlo až pod šibenicu a napokon do väzenia. Trinásť rokov strávených v najhorších väzniciach vtedajšieho Československa približujú čísla na spodnom leme reverendy, ktorými bol postupne označený v jednotlivých väzeniach v Ilave, Mírove, Jáchymove, Bratislave, Leopoldove a nakoniec vo Valdiciach. Kameň použitý na obklad podstavca trblietaním malých kryštálov pri dopade slnka naň poukazuje na neľudské pomery vo väznici v Jáchymove v tábore „L“, kde rádioaktívny prach zapĺňajúci pracovisko pri drvení rádioaktívnej uránovej rudy blahoslavenému Titusovi pokrýval telo a pri dýchaní vnikal do pľúc.

Dátumy pod menom vypovedajú o tom, že zomrel pomerne mladý, a to vo veku 54 rokov a 4 dni, ale napriek tomu bol jeho život veľmi plodný. Zanechal po sebe veľa duchovných potomkov v duchovných povolaniach zachránených pre Cirkev a veriacich, čím sa naplnili jeho slová: „Aj keby som stratil svoj život, nebolo by to márne, ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol, stal kňazom namiesto mňa.“ Zrno zahynulo, ale prinieslo hojnú úrodu. Môžeme smelo povedať, že ak by po každom kňazovi na Slovensku ostalo také hojné duchovné potomstvo ako po blahoslavenom Titusovi, neznamenalo by to ich ubúdanie, ale mohutnenie kňazských radov.

Dosah obetavého života Titusa Zemana dokonca presahuje aj Katolícku cirkev. Dokumentuje to skutočnosť, že zoskupenia politických väzňov na Slovensku pozostávajúce z členov rôzneho vierovyznania ho majú v hlbokej úcte a prejavujú túžbu, aby sa stal ich patrónom.

Blahoslavený Titus, mučeník za duchovné povolania, oroduj za nás!