Autor: Zuzana Petruľáková / Foto: Barbora Kullačová

Pred časom som sa mala príležitosť rozprávať sa s odborníkmi o rôznych témach, ktoré trápia mladých. Závislosti, poruchy príjmu potravy, riziká spojené so sociálnymi sieťami a množstvo ďalších.

Všetci odborníci sa zhodli, že najkľúčovejšie je rozprávať sa s nimi. Hovorili – rozprávajte sa s vašimi deťmi, budujte vzťahy, v ktorých panuje dôvera. To ich môže zachrániť v najťažších chvíľach.

Lenže ako na to? Realizácia nie je vždy taká jednoduchá, najmä v období, kedy s našimi deťmi treba zaobchádzať ako v rukavičkách. Ako teda s mladými komunikovať tak, aby náš vzťah rástol?

Spýtala som sa kresťanskej koučky, lektorky a supervízorky Miriam Němcovej. Na moje prekvapenie sa nechytila slovíčka komunikácia a nevytiahla z rukáva komunikačné techniky, ale začala rozprávaním o vzťahu. Až potom nasledovali ďalšie body.

Vnútorné nastavenie

Prvé a úplne kľúčové je moje vnútorné nastavenie, s ktorým do komunikácie vstupujem – že chcem s druhým budovať vzťah. Rozhodnutie, že som ochotná dať na chvíľočku preč moje očakávania, predstavy a byť s tým človekom v prítomnosti. Dôležité sú tiež moje presvedčenia o tom druhom – že mi za to stojí, venovať sa mu, počúvať ho. A tiež, že sa zaujímam oňho ako o človeka – že ma v rozhovore nezaujíma v prvom rade daná téma, pikošky, či zážitky, ale jeho pohľad, vnútorné prežívanie. Ak do komunikácie vstupujem s týmto vnútorným nastavením, ten druhý to vycíti. Takáto komunikácia vytvára pocit blízkosti, dôvery, zážitok vzájomného vzťahu.

Počúvanie

Počúvať človeka, neznamená iba zachytávať slová, ale zachytávať jeho celého. Zaujímavosťou je, že starý čínsky znak pre počúvanie tvorí päť znakov – ucho, oči, srdce, myseľ a nerozptýlená pozornosť. Toto všetko zahŕňa počúvanie. Nesnažím sa teda počúvať len slovíčko za slovíčkom, aby som druhého prichytila pri nejakej nejednoznačnosti, ale počúvam ho srdcom: prečo toto hovorí? Čo tým myslí, čo tým chce povedať? Čím je to pre neho dôležité?

A čo nám bráni naplno počúvať? Najčastejšie my sami. Všetko to, čím sme zahltení, čím žijeme. Lebo počúvať znamená ZASTAŤ a BYŤ S TÝM DRUHÝM. Môžeme sa napríklad učiť byť citliví na to, kedy je vhodný čas zastať a počúvať. Niekedy stačí pár minút dobre využitej príležitosti. Napríklad uvedomiť si, zachytiť, že sa dieťa chce rozprávať. Vtedy je dôležité neprepásť tú chvíľu, ale prerušiť svoju činnosť, sadnúť si k nemu a byť tam s ním, pre neho.

Pýtanie sa

Ako sa vhodne pýtať, aby to nebolo vypočúvanie? Mladí vedia veľmi rýchlo vycítiť, či sa ich pýtame skutočne so záujmom alebo len pro forma. Kľúčové je teda moje nastavenie – či idem do rozhovoru s otvoreným srdcom, či mám záujem o človeka. Toto nastavenie je najkľúčovejšie a pomôže aj v situácií, keď nebudem dostatočne obratná v kladení otázok.

Práca so sebou

Keď vidíme, že sa mladý trápi, či tápa, často mu hneď ponúkame naše skúsenosti, rozdávame dobré rady. Ale nie vždy je to to najlepšie, čo môžeme urobiť. Chce to múdrosť: započuť a rozlíšiť, kedy dať radu a kedy použiť iný prístup. Napríklad vypočuť a pomôcť, podporiť mladého v tom, aby si riešenie našiel sám. Nie s ignoráciou „to si vyrieš sám“, ale s pozvaním do hľadania jedinečného riešenia. Keď mladý nedostane radu, ale musí sa rozhodnúť sám, aj to je forma preberania zodpovednosti. Lebo keď sa pre niečo rozhodnem ja, je to môj úspech či neúspech, nie mojich rodičov ani nikoho iného.

Svoje miesto v komunikácii má aj ticho. Niekedy môže byť pre toho druhého darom.

Komunikácia budujúca vzťahy je aj prácou na sebe. Lebo keď sa spýtam, musím si dať pauzu, ostať ticho, aby som si vypočula odpoveď. Musím pracovať so svojimi predstavami a očakávaniami. Byť trpezlivá.

Prajem nám všetkým veľa múdrosti, aby sme vedeli s našimi drahými komunikovať tak, že náš vzájomný vzťah bude rásť.