Spracoval: Marián Husár SDB / Foto: Unsplash

Pojem „Advent“ je prekladom gréckeho slova „ἐπιφανεία“ (epifaneía) a vyjadruje „prítomnosť“ alebo ešte lepšie „príchod“ to znamená začatú, počatú prítomnosť samého Boha. Jeho skrytá prítomnosť už začala a my, veriaci, sme tí, cez ktorých chce, aby Jeho prítomnosť rástla. Cez nás chce byť prítomný vo svete.

Liturgia Adventu predstavuje akýsi Triptych.  Na obrazoch tohto trojdielneho oltára stojí: postava Jána Krstiteľa ako veľkej prevládajúcej postavy Adventu, druhá tabuľa znázorňuje Pannu Máriu, Ježišovu matku. Obidve postavy ukazujú na Krista. Ján Krstiteľ a Mária sú dva typy adventnej skutočnosti. Minulý rok sme rozjímali o Jánovi Krstiteľovi. Tohto roku budeme rozjímať o Márii.   

Mária, čistá služobnica Pánova. Jej posolstvo je celkom iného druhu ako u Jána Krstiteľa: nie je typom mužského konania, ale ženskej pohotovosti počatia. Každý deň sa u nás pri rorátoch  číta stať evanjelia o zázračnom počatí. Dobre túto Lukášovu správu poznáme: „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi… Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou…!“ (Porov. Lk 1, 26 – 38)

Nachádzame sa v jednej z najúžasnejších chvíľ svetových dejín – lebo tu na tomto mieste, v tejto chvíli, v pravom zmysle slova, začala prítomnosť Boha medzi nami. Tu nastal skutočný „Advent“ – príchod Božieho Syna medzi nás. Uvedomme si však, že táto hodina svetových dejín bola zároveň jednou z najtichších hodín. Naoko zabudnutá hodina, ktorá sa neobjavila v žiadnych novinách a správach. Čo nám to chce povedať? Poukazuje nám to na tajomstvo ticha. Skutočne veľké, rastie nenápadne, v tichu, no v pravý čas je plodnejšie ako nepretržitá činnosť, ktorá sa časom stáva bezduchým naháňaním sa. My všetci sme v týchto časoch posadnutí zhonom, hektikou, zvláštnym nepokojom, považujúcim každé ticho za stratu času, v každom pokoji vetríme zanedbanie. Každý gram času meriame a vážime a popritom zabúdame na skutočné tajomstvo času. Aj v duchovnom, náboženskom živote, v pastorácii, je to niekedy tak, že všetko očakávame a dúfame od našej činnosti, že všelijakými podujatiami, plánmi, stratégiami, duchovnými praktikami a návodmi, sa prekĺzneme popri  skutočnom tajomstve vnútorného rastu pred Bohom. A predsa v kresťanstve závisí aspoň toľko v počatí – prijatí, ako v činnosti.

To nás privádza k druhému uhlu pohľadu. Tajomstvo zvestovania Panne Márii totiž nie je len tajomstvom ticha, ale v prvom rade tajomstvom milosti. Treba sa pýtať: „Prečo sa chcel vlastne Kristus narodiť z panny?“ V podstate sa mohol narodiť z normálneho manželstva. To by na jeho Božom synovstve nič neubralo. Božie synovstvo totiž nie je závislé na panenskom pôrode a bolo by to aj inak mysliteľné… Nejde tu ani o zníženie hodnoty manželstva a manželského spoločenstva. Aký je potom dôvod? To sa dozvieme, ak si otvoríme Starý zákon a zbadáme, ako sa už od dávnoveku, na rozhodujúcich miestach dejín spásy, pripravovalo Máriino tajomstvo. Začalo to Sárou, Izákovou matkou, ktorá sa neplodná, v neskorej starobe, keď ju už životné sily opustili, stáva matkou Izáka a tým aj matkou vyvoleného národa. Ďalej je to Anna, Samuelova matka, potom matka Samsona, neskôr Alžbeta, Krstiteľova matka. Všetky ženy spája jedno – počnú až vtedy, keď to z prirodzeného hľadiska už nie je možné. Zmysel týchto udalostí je stále ten istý – spása neprichádza od ľudí, z našich síl a schopností, ale jedine od Boha, z jeho milosti. Boh sa zasadzuje tam, kde ľudské schopnosti už nestačia. Tento zákon  prenáša  stáročiami počnúc odumretého lona Sáry až po narodenie Božieho Syna z panny.

Spása a záchrana sveta je Božia dielo, vstupujúce do stredu ľudskej slabosti a neschopnosti. Panenský pôrod nám nič iné nechce podčiarknuť, ako zaručenosť milosti všetkého, čo tu nastalo. Je hlbokým znamením milosti. Ohlasuje Boha, ktorého svetlo bude svietiť jednoduchým pastierom, ktorého milosrdenstvo bude objímať márnotratných synov a dcéry, v ktorého náruči spočinie každá stratená ovečka… Boh je väčší ako naše srdce. (1Jn 20) Jeho milosť je silnejšia ako všetky naše slabosti, krehkosti a hriechy. A z toho nech sa v našom srdci zrodí radosť. „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ – povzbudzuje nás apoštol Pavol (Flp 4,4). Evanjelium je radostná zvesť. Všetky iné radosti, ktoré sú mimo tejto najhlbšej radosti, človeka neuspokoja. Len s Kristom sa zjavuje skutočná radosť. A o to vlastne ide v našom živote, aby sme sa učili vidieť a rozumieť Jemu – Bohu milosti, lásky a radosti.

Sláviť Advent znamená otvoriť sa skrytej prítomnosti Boha, ako nám o tom svedčia Ján Krstiteľ a Panna Mária, Božia matka.

Podľa príspevkov: Joseph Ratzinger, Zborník „Dogma und Verkündigung“ (Dogma a Zvestovanie), Kňaz z hĺbky svojho srdca (1973);
Gedanken zur Krise der Verkündigung (Úvahy o kríze Zvestovania), Klerusblatt 38 (1958)
Preložil Mathias Gǖnter Rompf SDB
Spracoval Marián Husár SDB