Spracoval: Ondrej Miliczki SDB / Foto: archív

Pred tridsiatimi rokmi, 6. apríla 1995, Svätý Otec Ján Pavol II. vyhlásil dona Rudolfa Komoreka za ctihodného. V roku 2010 lekárska komisia uznala zázrak, ktorý sa stal na jeho príhovor.

Rodičia. Dňa 11. augusta 1890 sa narodil Rudolf Jozef Komorek

Rudolf Komorek sa narodil v roku 1890 v Bielsku, v poľskom Sliezsku, ktoré vtedy patrilo Rakúsku, ako tretie zo siedmich detí hlboko veriacich manželov Jána a Agnesy Gochovej. Mama bola pôrodnou babicou v dedine a pracovala aj ako krajčírka. Deň pravidelne začínala svätou omšou.

Mladý Rudolf Komorek

Keď mal Rudolf devätnásť rokov, jeho brat Ján práve študoval hudbu, Róbert za inžiniera a sestra Vanda za učiteľku. Rudolf vstúpil do arcibiskupského seminára vo Weidenau. Jeho sestra Vanda napísala: „Uzmieroval nás, keď došlo, ako v každej rodine, k nejakej škriepke. Výborne sa učil. Aj v seminári ho mali všetci radi a už vtedy ho volali svätým Alojzom.“ 22. júla 1913 kardinál Kopp vysvätil 23-ročného Rudolfa Komoreka za kňaza.

Ani nie po roku jeho kňazskej služby sa začala 1. svetová vojna. Počas nej bol Rudolf tri roky vojenským nemocničným kaplánom a na vlastnú žiadosť bol aj kaplánom na fronte. Jeho brat Róbert napísal: „Počas svojej dovolenky z frontu som ho raz navštívil v krakovskej nemocnici. Chorí ho mali veľmi radi, pretože bol neustále medzi nimi a usiloval sa uľahčiť im ich utrpenie.“

Dostal sa tak do zajatia v Trente v Taliansku, kde spoznal saleziánov a dozrelo jeho rehoľné povolanie. Koncom roku 1919 ho vymenovali za farára vo Fryštáku. Odtiaľ napísal kardinálovi Bertranovi a prosil o dovolenie stať sa saleziánom. Prišla mu krátka a vážna odpoveď: „Kardinál Vám to dovoľuje s úprimnou bolesťou v srdci. Predsa Vás však vrúcne prosí, aby ste vzhľadom na veľký nedostatok kňazov ostali v diecéze.“

Až do roku 1922 teda pracoval pre svojich farníkov a žil kajúcim životom. 18, január 1922 bol pre dona Rudolfa najbolestnejším dňom — zomrela jeho drahá matka Agnesa. Už nebolo nič, čo by ho zdržiavalo na ceste za saleziánskym povolaním. Hneď v októbri začal ako 32-ročný, po deviatich rokoch kňazstva, saleziánsky noviciát a zároveň napísal žiadosť, aby ho poslali na misie. Onedlho prišla z Brazílie požiadavka, aby poslali niekoľkých kňazov, ktorí by sa venovali poľským emigrantom, a tak sa žiadosti dona Rudolfa vyhovelo. Odcestoval do Turína, kde od dona Rinaldiho dostal misionársky kríž, a odtiaľ odišiel s ostatnými misionármi.

27. novembra 1924 prišiel don Rudolf do Ria de Janeiro. Zverili mu vyučovanie na rozličných školách a kaplnku poľskej komunity v San Feliciano, v kolónii mesta Rio Grande do Sul. „Pre usadlíkov bol anjelom útechy. Pripravoval na prvé sväté prijímanie deti asi z desiatich škôl, ktoré sa nachádzali v rôznych strediskách kolónie. Viac ráz v týždni cestoval na koni, aby zaopatril chorých v týchto strediskách. V domoch chorých bolo obyčajne veľa ľudí a on to využíval na ohlasovanie Ježiša Krista. Popoludní zhromažďoval tých, ktorí bývali v blízkosti kostola, kázal a modlil sa s nimi ruženec.

Kvôli príprave na večné sľuby, ktorými sa rehoľnik na celý život zasväcuje Bohu a kongregácii, ho v roku 1929 poslali do Niteroi, do saleziánskeho domu neďaleko od Ria de Janeiro. V prvých mesiacoch 1934 sa vrátil medzi svojich poľských emigrantov v Luis Alves v štáte Santa Catarina. Venoval sa aj tamojším Talianom a Nemcom. V tom čase ho veriaci, pre ktorých obetavo pracoval, začali nazývať svätý otec. Keď počul takéto oslovenie, zvážnel a povedal „ja som otec Rudolf, veľký hriešnik.“

V roku 1936, keď mal don Rudolf 46 rokov, sa na jeho zdraví začala prejavovať prísna životospráva, ktorú dodržiaval počas 24-ročného obdobia kňazstva. Slabol. V študentáte v Lavrinhase zomrel spovedník a provinciál tam namiesto neho poslal dona Rudolfa. Bol presvedčený, že nikto nemôže lepšie vychovávať mladých saleziánov k obetavému životu ako on.

V januári 1941 sa zdravotný stav dona Rudolfa vážne zhoršil, vo dne v noci ho trápil neprestajný kašeľ. Poslali ho teda do saleziánskej misijnej rezidencie v Säo José dos Campos. Dôkladná lekárska prehliadka vyvrátila všetky pochybnosti — pľúca boli silne napadnuté tuberkulózou. Nemohol sa viac vrátiť do Lavrinhasu, musel zostal v São José, pretože iba intenzívna liečba mu mohla predĺžiť život.

Deväť rokov, čo žil v São José, vytrvalo a pokojne kráčal do neba. Hoci bol chorý, po celý deň pracoval v kňazskej službe. Svätý dom (domov dôchodcov), kde bol duchovným správcom, a sanatórium Vicentina Aranha, to bolo pole jeho apoštolátu. Posluhoval mnohým chorým na tuberkulózu. Niektorí, spočiatku ľahostajní, sa pomaly odhodlali prijať sviatosti od svätého otca, ako ho aj tu nazývali.

Sestra Klára Moreirová, ktorá ho opatrovala, povedala: „Bol viac než trpezlivý. Svoju chorobu považoval za Božie požehnanie a vďačne prijímal utrpenie z Božích rúk.“ Don Ottorino Fantin, tiež chorý, spomínal: „My sme sa sťažovali a dúfali sme, že sa nájde nejaký liek, ktorý nám uľahčí utrpenie. No on nás povzbudzoval, aby sme mali väčšiu vieru a dôveru v Boha, Takúto vieru a kresťanskú zmužilosť sme mali medzi sebou až do posledných okamihov jeho života.“

Sestra Mária Faleirosová, ktorá bola pri ňom v posledných hodinách, vydala toto svedectvo: „Chcel, aby sme jeho lieky, ktoré pokladal za zbytočné, dali chudobným, čo si ich nemohli kúpiť. Ani chvíľku nebol netrpezlivý. Don Rudolf večer pred svojou smrťou poprosil predstaveného, aby mu udelil sviatosti jednoduchým spôsobom, in forma privata, aby nikoho nevyrušoval. Po prijatí sviatosti pomazania chorých ostal pokojný a vyrovnaný. Ešte ticho hovoril, ale potom si prial, aby sme ho nechali modliť sa. Umrel asi po siedmich alebo ôsmich hodinách 11. decembra 1949.“

Don Gastone, ktorý mu udelil sviatosti, napísal: „To, že niekto prežije celý život v každodennej práci bez toho, žeby sa sťažoval, upadol do vlažnosti alebo sa v ťažkostiach znechutil, je naozaj hrdinstvo. A také bolo aj hrdinstvo dona Rudolfa Komorka.“