Autor: Pavol Grach SDB / Foto: Jozef Kupka

Jedným z nenápadných, ale veľmi účinných prostriedkov lásky a výchovy mladých bolo pre dona Bosca večerné slovko. Započúvajme sa do krásneho svedectva Životopisných pamätí a pokúsme sa tiež pracovať na tom, aby sme vedeli deťom a mladým niečo krásne povedať. Lebo nielen z chleba žije človek.

Morálny a výchovný charakter oratória bol stabilný a nádherný. Jeho hlavným prvkom bol krátky príhovor každý večer po modlitbách. To bola chvíľa, ktorú si don Bosco nikdy nechcel dať ujsť, považoval to za svoju povinnosť. Iba keď skutočne nemohol byť prítomný, niekoho poveril. Tomu, kto ho zastupoval, hovoril, aby jeho reč trvala tak tri alebo maximálne päť minút, ako si to vyžadovala potreba a okolnosti. Radil im: „Stačí pár slov; jedna myšlienka väčšieho významu, ale taká, ktorá robí dojem, aby mladí ľudia išli spať dobre, s myšlienkou na posolstvo, ktoré im bolo povedané.“ Ale túžbou chlapcov bolo počúvať toho, ktorý ich tak veľmi miloval.

Teológ Ballesio sa vo svojom spise o živote dona Bosca vyjadruje takto: „Po večernej škole spevu a hrania pre niektorých, gramatiky a aritmetiky pre iných sme sa na krásny strieborný zvuk znovu stretli na večernú modlitbu. Aká vzácna a vznešená chvíľa! Moje srdce sa ešte dnes raduje tou najsladšou radosťou, keď si na to spomeniem! Spev a chvála asi tristo mladých pôsobivo znel aj za múrmi oratória, takže ho mohli počuť mnohí okoloidúci. Všetci sa spoločne nahlas modlíme s donom Boscom, ktorý bol medzi nami a kľačal ako my na kamennej podlahe. Oj, aký bol v tých chvíľach krásny a žiarivý. Keď sa modlitba skončila, pomohli sme mu vystúpiť na malú plošinu, a keď sme ho tam videli s tým jeho otcovsky milujúcim a smejúcim sa pohľadom, ktorý sa vznášal nad nami, cítili sme sa ako vo veľkej rodine, bolo počuť sladký úctivý šepot, povzdychy spokojnosti a šťastia. Potom sa v nábožnom tichu oči všetkých upreli na neho.“

Kazateľnica, z ktorej don Bosco hovorieval svoje večerné slovká, Turín-Valdocco

Moment večerného slovka mal aj svoj praktický význam. „V tej chvíli mu niektorí chlapci prinášali veci, ktoré našli. To všetko sa vyhlásilo a vrátilo majiteľom, ktorých oznámili.

Potom začal hovoriť. Jeho tvár bola jasná: „Všetko, čo robím, sú len prostriedky, ktoré som použil, aby som vám pomohol k večnej spáse; a akékoľvek námahy a ťažkosti znášam, je to všetko pre vaše duše. Ó, deti, počúvajte otcove prikázania a robte to isté, aby ste boli spasení.

A potom don Bosco ohlasoval pokyny na nasledujúci deň, odporučil niektoré skutky nábožnosti, prípadne spomenul niektorého zosnulého dobrodinca a napokon povedal nejaké stručné vysvetlenie z katechizmu. Pri každej príležitosti odporúčal svojim chlapcom účasť na svätých sviatostiach, ale bez toho, aby im to dával ako osobitnú povinnosť; pozýval ich s veľkou jemnosťou a zapaľoval ich takou horlivosťou, že napokon dosiahol, čo chcel; s obrovskou horlivosťou ich tiež povzbudzoval k návšteve Najsvätejšej sviatosti; rozprával im o Božej dobrote, prozreteľnosti a milosrdenstve. Keď hovoril o umučení Ježiša Krista, nezriedka ho videli dojatého, pri iných príbehoch zase nadšeného. Hovoril veľmi pestro a zaujímavo, takže nikdy nikoho nenudil. Čerpal z Biblie, z cirkevných dejín, ale aj z mnohých svetských príbehov dávnych i moderných národov, rozprával životy svätých a podobne. Nezabúdal sa dotknúť ani verejných či súkromných skutočností svojej doby, ku ktorým vedel pridať svoju úvahu a postoj. Všetko prispôsobené svojmu publiku, na povzbudenie mladým.
***
Nezabúdajme na pekné príbehy pre mladých, na povzbudivé myšlienky. Aj keď sú zaplavení informáciami a obrazmi – slovo povedané v priateľstve a láske nestráca svoju silu.