Autor: B. F.

Jedného dňa sa v izbe dona Bosca objavil muž s klobúkom v ruke. Ako to často bývalo, strážnik Brosio, verný pomocník dona Bosca, sa nachádzal vo svätcovej izbe, v kancelárii.

„Prosím, dajte mi niečo,“ prosil muž. „Mám štyri malé deti a od včera som nenašiel nič na jedenie. Som zúfalý. Jediné, čo nám ostáva, je plač.“

Don Bosco sa naňho súcitne pozrel, poprehrabával tu a tam, nakoniec našiel štyri groše, dal mu ich a vyprevádzal ho požehnaním.

Muž poďakoval a rýchlo odišiel.

Keď zostali sami, don Bosco povedal, že mu je veľmi ľúto, že nemá peniaze, aby mu dal viac, a že keby mal sto lír, dal by mu všetky, lebo ten chudák mu povedal pravdu.

Brosio namietol: „Ako môžete vedieť, že tento muž hovorí pravdu, keď ani neviete, kde býva? Nemohol by to byť jeden z tých žobrákov, ktorí si robia biznis zo žobrania, podvádzajú dobročinných ľudí a potom idú do krčmy, kde pijú a jedia bez zábran a vysmievajú sa všetkým, najmä kňazom?“

„Nie, nehovor tak, drahý Brosio. Tento muž je úprimný a lojálny. Dodám, že je pracovitý a má veľmi rád svoju rodinu. Mal len veľa smoly.“

„A odkiaľ to všetko viete?“ spýtal sa strážnik.

Don Bosco sa mu pozrel priamo do tváre a zašepkal: „Čítal som mu v srdci.“

„Ó, nádhera! Ale potom vidíte aj moje hriechy?“ opýtal sa Brosio.

„Áno, cítim ich,“ odpovedal don Bosco so smiechom.

Neskôr strážnik priznal: „V skutočnosti to naozaj vycítil, alebo lepšie povedané, vedel mi čítať v srdci, pretože ak som mu niečo zabudol povedať pri spovedi, hneď mi to jemne pripomenul, ak to bolo dôležité. A ako by to vedel, keby mi nečítal v srdci? Žil som totiž aspoň pol míle od neho.“

Iba Brosio vedel, ako sa tento príbeh skončil: „Raz večer som v Turíne stretol toho muža, ktorému don Bosco dal štyri groše; spoznal ma, zastavil ma a povedal, že za tie peniaze išiel kúpiť kukuričnú múku, urobil polentu a do sýtosti sa z nej najedli, takže on a celá rodina už v ten deň neboli hladní. A že po tom, čo dostal od dona Bosca požehnanie, sa záležitosti jeho domu každým dňom zlepšovali. Dodal, že don Bosco je naozaj svätý a že naňho už nikdy nezabudne.“ Zopakoval: „V našej rodine ho voláme kňazom zázraku polenty, pretože za štyri groše kúpil toľko múky, ktorej by bolo sotva dosť pre dvoch ľudí, ale namiesto toho polentu jedlo až sedem ľudí.“

Rozprávanie Giuseppeho Brosia sa nachádza v Životopisných pamätiach III, 494.