Foto: Unsplash, Pexels, Pixabay

Narodenie svätého Jána Krstiteľa sa slávi 24. júna. Noc z 23. na 24. júna sa nazýva svätojánska noc a je spojená so zvykmi siahajúcimi až do predkresťanského obdobia.

Ľudové zvyky nadväzujú na dávne predkresťanské oslavy letného slnovratu, ktorý nastáva 21. júna. Tento deň je najdlhším dňom v roku a noc je zase najkratšia v roku. V letnom období sa mnohé zvyky sústreďovali na ochranu proti zlu, ktoré mohlo uškodiť vegetácii a hospodárskym zvieratám. Vyvrcholením tohto obdobia bola svätojánska noc. Veľkú rolu pri tomto sviatku mal predovšetkým oheň, voda a zeleň v prírode. V tento deň sa zbierali liečivé byliny a najznámejším bolo hľadanie pokladov pomocou rastliny tzv. feračinového kvetu, ktorý vykvitol iba počas svätojánskej noci.

Svätojánske ohne

Najväčšia pozornosť je však venovaná ohňu. Tradičné bolo pálenie obrovských vatier na kopcoch na mieste dobre viditeľnom z obce. Spúšťanie ohnivých kolies, vyhadzovanie zapálených fakieľ a preskakovanie vatry za spevu a tanca.

Svätojánska noc bola oddávna neoddeliteľne spojená so svätojánskymi ohňami. Mali symbolizovať slnko, ktoré je v čase letného slnovratu na vrchole, dosahuje najvyšší bod na oblohe a má významný vplyv na kvalitu úrody. Ľudia si dobre uvedomovali, že po letnom slnovrate sa dni začínajú skracovať a že sila slnka postupne začína slabnúť.

Mladí muži skákali cez oheň, aby získali silu, zdravie a dlhý život, a niekedy tiež hádzali rozžeravené polená. Okrem toho sa v ohňoch zapaľovali metly, ktorými sa potom krúžilo vo vzduchu a na niektorých miestach Európy sa z kopcov spúšťali horiace kolesá alebo sudy, ktoré mali symbolizovať putovanie slnka po oblohe.

Niekedy cez plamene skákali aj snúbenci, ktorí sa vzájomne držali za ruky. Takýmto spôsobom si overovali, či ich budúce manželstvo bude šťastné. Ak sa im počas skoku rozdelili ruky, bolo to zlé znamenie. Dievčatá cez oheň hádzali vence zo svätojánskych kvetov a ak ich vyvolený na druhej strane vatry chytil, ich vzťah mal byť verný a pevný.

Svätojánska muška

Svätojánska muška, alebo svetluška je chrobáčik príznačný tým, že vie vydávať svetlo, ktoré mu slúži ako rozpoznávací signál. Svetlo na zadočku spôsobuje jav zvaný bioluminiscencia. Bunky, v ktorých dochádza k vzniku svetielka, obsahujú bielkovinu luciferín. Ten pri reakcii s kyslíkom produkuje bledozelené svetlo. Samčeky vedia lietať, samičky nie. A tak samčeky poletujú, slabo si svietia a hľadajú v tráve samičky, ktoré zasa svietia výraznejšie, aby ich samčeky zbadali. Svetielka si môžu zapnúť a vypnúť, kedy chcú.

Ak niekto dokázal chytiť svätojánsku mušku a nosil ju potom pri sebe, mal mať šťastie.

Pre našich predkov skrývala svätojánska noc mnoho tajomstiev. Zamilované dvojice, ale i náhodné páry chodili po lese plnom lietajúcich svetlušiek a hľadali povestný, ale v skutočnosti neexistujúci kvet, ktorý kvitne iba v túto noc a má magickú moc. Ten, kto ho našiel, porozumel reči zvierat, získal šťastie a bohatstvo. Kto ho odtrhol, otvárali sa pred ním skaly a objavili sa truhlice plné zlata a pokladov ukrytých v skalách.

Počas tejto noci sa zbierali svätojánske liečivé byliny, čo bol zvyk rozšírený na celom Slovensku takmer do polovice 20. storočia. Očistná a liečebná moc sa pripisovala vode, najmä rose pozbieranej na lúke.

Niektoré z týchto zvykov pretrvávajú u nás až dodnes, hlavne pálenie svätojánskych vatier. Možno je však najdôležitejšie nezabudnúť v tento deň poblahoželať Jánom, ktorých máte okolo seba.