Autor: José J. Gãmez Palacios

Som úbohý, odlupujúci sa a pokrútený pozostatok stoličky. Predtým som však bola krásna, aj keď som žila v škaredom, ošarpanom predmestskom bare na okraji Turína.

Moji domáci sa živili podozrivými obchodmi, krádežami a vydieraním. Veľmi ich znepokojil nový sused don Bosco, mladý kňaz, ktorý otvoril domov pre chudobných a opustených mladých ľudí. Neprestajné príchody a odchody mladíkov ich vyrušovali. Rozhodli sa odstrániť príčinu všetkého – kňaza dona Bosca. Pripravili teda pascu.

V jednu nedeľu neskoro večer zaklopal na dvere dona Bosca istý muž so slovami: „Poďte rýchlo, reverend, je tu žena, ktorá zomiera a chce sa vyspovedať.“

„Hneď prídem. Budú ma sprevádzať dvaja miništranti.“

„Nechajte svojich mladíkov doma, nerušte ich, ja vás budem osobne sprevádzať.“

Donovi Boscovi to bolo podozrivé, preto zavolal štyroch „miništrantov“, medzi ktorými bol istý Giacinto Arnaud a Giacomo Cerruti, takí urastení a silní, že by roztrhali aj vola, keby bolo treba. A potom dvaja statní murári Ribaudi a Giuseppe Buzetti, ktorých nechal dole pod schodmi. Prví dvaja išli s donom Boscom hore a postavili sa k dverám.

Len čo don Boscovo šiel dnu, uvidel na lôžku ženu, ktorá lapala po dychu. Zdalo sa, že čoskoro zomrie. Don Bosco si sadol vedľa nej a vyzval okolostojacich, aby sa vzdialili, nech sa slobodne porozpráva s chorou ženou. Hlasom, ktorý nebol veľmi ženský, žena zvolala: „Skôr než pôjdem na spoveď, chcem, aby tamten darebák odvolal všetky ohováračky, ktoré o mne povedal!“ A ukázala na jedného muža, ktorý stál vedľa. „Nie!“ odpovedal a vrhol sa k posteli. „Má pravdu!“ zvolal ďalší. „Nie!“„Áno!“„Drž hubu, ty podliak, zaškrtím ťa!“

Vrhli sa na seba a nebezpečne uzavreli dona Bosca v kruhu pästí. Zrazu zhasli svetlá a na dona Bosca, ktorý všetko pochopil, sa zosypalo krupobitie úderov. Chytil mňa, stoličku, použil ma ako ochrannú prilbu a ramenami sa snažil uvoľniť si cestu. Údery a bitka tak skončili na mne, úbohej nevinnej stoličke!

Don Bosco došiel až k dverám, a keď zistil, že sú zamknuté, s mimoriadnou fyzickou silou, ktorú mal, jednou rukou vykrútil a vytrhol zámok, zatiaľ čo mladíci s revom vtrhli dnu. Arnaud chytil dona Bosca za ruku a vytiahol ho von. Zločinci, čeliac pästiam mladých mužov, sa rozhodli radšej ustúpiť.

Zranení boli len dvaja – don Bosco a ja. Mladého kňaza zasiahli do palca ľavej ruky, ktorú počas nepokojov držal na operadle stoličky. Úder ho pripravil o necht a zranil polovicu palca, takže aj po tridsiatich rokoch mal na ňom ešte jazvu.

„Keď bol don Bosco na slobode, povedal svojim mladíkom, aby o incidente nehovorili a neprezrádzali miesto ani osoby, ktorých sa týkal. Dodal: ,Odpusťme im a modlime sa za nich, aby sa kajali. Nešťastníci, sú to nepriatelia náboženstva!‘“ (MB IV, 703–705).