Autor: B. F.

Osemnásťročný Ján Bosco počas svojho života v Chieri často hladoval. Zachránil ho priateľ Jozef Blanchard, ktorý si to všimol a chodil k svojej matke, predavačke ovocia, aby si naplnil vrecká jablkami či gaštanmi. Dobrá žena to postrehla, ale tvárila sa, že nič nevidí. Jozef si opakovane pri stole napĺňal svoje vrecká ovocím. Jeho brat Leandro jedného dňa zvýšil hlas: „Tvoja matka nikdy nič nevidí! Jozef ti berie ovocie na kilá a ty si to ani nevšimneš!“

„Všimla som si to veľmi dobre,“ odpovedala žena, „ale viem, kam to berie. Ten Ján je dobrý chlapec a hlad v jeho veku je zlá vec.“

Aj keď Ján prosil svojho mladého priateľa, aby sa oňho takto neznepokojoval, Jozef naliehal s takou láskou, že musel súhlasiť.

Don Bosco sa stal slávnym, ale nikdy na neho nezabudol.

V roku 1876, keď don Bosco prechádzal cez Chieri, zbadal Jozefa Blancharda. Aj on už zostarol. Kráčal po ulici s tanierom a fľašou vína v ruke. Don Bosco práve odchádzal od kňazov, s ktorými sa rozprával, a veselo k nemu pristúpil: „Drahý Blanchard! Som šťastný, že ťa opäť vidím. Ako sa máš?“

„Dobre, dobre, pán rytier,“ odvetil rozpačito. Don Bosco trochu zosmutnel: „Prečo ma voláš rytier? Prečo mi netykáš? Som chudobný don Bosco, vždy rovnako chudobný, ako keď si mi zaháňal hlad.“

Obrátil sa na kňazov: „Páni, toto je jeden z prvých dobrodincov chudobného dona Bosca!“ A Blanchardovi povedal: „Chcem, aby to vedeli, pretože ty si pre mňa urobil všetko, čo si mohol. Kedykoľvek prídeš do Turína, určite musíš prísť ku mne na obed.“

O desať rokov neskôr, v roku 1886, sa Blanchard dozvedel, že zdravotný stav dona Bosca je zlý, a prišiel za ním do Turína. V predsieni mu sekretár oznámil: „Don Bosco je chorý a odpočíva. Nemôže nikoho prijať.“

„Povedzte mu, že je tu Blanchard. Uvidíte, že ma prijme.“

Don Bosco spoza dverí spoznal jeho hlas. S ťažkosťami vstal a pristúpil k nemu. Chytil ho za ruku, prinútil ho vojsť a sadnúť si vedľa neho: „Drahý Blanchard, spomenul si si na chudáka dona Bosca. Ako je na tom tvoje zdravie, tvoja rodina?“

Dlho sa rozprávali. Bol už čas obeda a don Bosco mu povedal: „Vidíš, som starý a zoslabnutý. Nemôžem ísť s tebou na obed, moje nohy už nezvládajú schody. Ale chcem, aby si išiel na obed s mojimi saleziánmi.“

Zavolal sekretára: „Toho môjho priateľa posadíte do našej jedálne na moje miesto. Budem sa za teba modliť, Blanchard, a nezabudni na svojho chudobného dona Bosca.“ Zmätený starec z Chieri v ten deň obedoval na hlavnom mieste v jedálni Kongregácie a rozprával o svojom priateľstve s Jánom v Chieri a o stretnutí spred desiatich rokov.

Tento príbeh sa nachádza v Memorie Biografiche, MB I, 298.