Spracoval: Ondrej Miliczki SDB / Foto: archív

Matilda Chelhot sa narodila v meste Aleppo v Sýrii, 15. novembra 1904. Blahobytný spôsob života jej rodiny jej zabraňoval viesť naplno vnútorný život. Študovala u arménskych sestier Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorým bola vždy vďačná za prijatú výchovu a vzdelanie.

15. augusta 1922 sa vydala za Georga Eliasa Salema, podnikateľa v oblasti priemyslu. Žili šťastným manželským životom, vo vzájomnej úcte a v úprimnej láske. Ich manželské šťastie, však čoskoro zahmlili zistenia, že Matilda nebude môcť mať deti a tiež krehké zdravie jej manžela. Matilda vie aj v tejto ťažkej situácii potešiť manžela; je mu nablízku, aj vtedy, keď manžel trpí prudkými zmenani nálad a únavou z pracovného života, zvlášť keď mu jeho fyzický stav neumožňuje naplno sa venovať podnikaniu a hľadaniu nových obchodných príležitostí. Vtedy sa Matilda mení na úspešnú manažérku, ktorá nehľadí na seba, ale vždy na manžela a stáva sa mu radkyňou a vykonávateľkou jeho projektov, s technickou presnosťou a predvídavým pohľadom do budúcnosti, pri hodnotení výsledkov nejasného, neistého, ba až hazardného obchodného podnikania. K tomu sa pridružia skúšky, ktoré ju oddelia od jej milovanej rodiny Chelhot, ale nikdy v nej neprevládne horkosť ani hnev. Matildino srdce ostalo slobodné a trpiace, pozorné na potreby svojich príbuzných z rodiny Salem, na svojich synovcov a netere, ktorých sprevádzala a pomáhala im s nežnou a prezieravou láskou pri ich rozhodnutiach.

Matilda Salem, portrét

26. októbra 1944 jej zomrel manžel. Mohla by si zariadiť nový život; je príťažlivá, bohatá, má dobré spôsoby, vyberané priateľstvá z vyšších kruhov by ju mohli úplne ovládnuť. Napriek tomu objaví svoje vlastné povolanie v úplnom darovaní sa blížnym s takým širokým srdcom, že chudobných mladých svojho mesta prijme za svoju novú rodinu. V spolupráci s grécko-katolíckym biskupom Aleppa, Mons. Isidorom Fattalom, sa vloží do realizácie veľkolepého projektu, ktorý jej v testamente zanechal jej milovaný Georges a do ktorého investuje značný kapitál, ktorý zhromaždil jej zosnulý manžel pri úspešnom a výnosnom podnikaní. Nepôjde o almužnu, ale o moderné konštruktívne dobročinné dielo, schopné vychovávať. Matilda totiž, pozorovaním situácie sýrskeho ľudu pochopí, že budúcnosť sýrskej mládeže bude musieť byť vyznačená odbornou spôsobilosťou. Iba dôstojná a bezpečná práca by mohli odlišným spôsobom formovať budúcnosť jej vlasti.

„Nadácia Georges Salem“ zverená synom dona Bosca, ktorí prišli v roku 1947, bude pre ňu odteraz domovom a rodinou. Dala postaviť kostol zasvätený sv. Matilde, v ktorom uložila pozostatky svojho manžela a kde bude tiež pochovaná aj ona. Obohacuje sa rôznymi duchovnými skúsenosťami. Objavenie Diela nekonečnej Lásky formuje vnútornú túžbu, ktorá preniká jej život: posväcovanie kňazov a zasvätených. Jej duchovný rast bol viditeľný a vždy priezračný, pretože Matilda sa nenarodila ako svätá, ale sa ňou stávala čeliac každodenným starostiam s úsmevom na tvári a nezničiteľnou dôverou v Boha. Ako františkánska terciárka sa zriekla každého svojho majetku; po tom, čo v predchádzajúcom živote znásobila roprávkovú sumu peňazí, na konci života zomiera v dome, ktorý nie je jej, slobodná a odpútaná od každého pozemského dobra. Prúdila v nej krv veľkých sýrskych žien prvých storočí cirkvi, žien slobodných a oslobodených od každého bohatstva, ktoré rozdali v prospech tých najchudobnejších.

Matilda Salem pri udeľovaní ocenení

Matilda, aj keď žila intenzívny modlitebný život, vedela dobre spojiť a vybrúsiť mnohé črty svojej osobnosti: bohatá majiteľka, bystrá manažérka, matka malých sirôt, ktoré umývala a česala, pozorná cestovateľka, elegantná žena a prijemná a veľkodušná hostiteľka. Na poli charity nebola dobročinná inštitúcia, ktorú by nebola podporovala: Katechetická spoločnosť, Konferencie sv. Vincenta, letné tábory pre chudobných a opustených chlapcov, bola viceprezidentkou Červeného kríža, Islamská charita, Dielo v prospech mladých vo väzení.

Na Turíčny pondelok roku 1959 zistí, že má rakovinu. V odpovedi na diagnózu doktorov povie iba jednu vetu: „Vďaka, môj Bože!“ Bola to pre ňu 20-mesačná krížová cesta. Posledný úsek jej života bol zrieknutím sa všetkého, totálna „kenóza“. Veľmi trpela pre rakovinu, ktorá ju stravovala. Napriek tomu si udržiavala pokojné a odovzdané správanie ako vedomý dar za jednotu kresťanov a posvätenie kňazov. Chce byť pochovaná vedľa svojho milovaného manžela, v „Nadácii“ do ktorej vložila v neúnavnej službe celú svoju energiu. V testamente rozdelí všetok svoj majetok rôznym dobročinným dielam; tak že by mohla o sebe povedať: „Umieram v dome, ktorý mi už nepatrí“. Zomrela v Aleppe v povesti svätosti 27. februára 1961 ako 56-ročná, v tom isto veku ako jej milovaný Georges. Keď Matilda zosnula, arcibiskup Fattal, jej veľký priateľ, ju pri poslednej rozlúčke oslovil týmito slovami: „Svätá Matilda!“.