Autor: B. F.

Bol raz jeden kráľ, ktorý miloval dona Bosca. Dobre ho poznám, ja skromné, ale elegantné pero na kráľovskom stole. Na tom stole, na ktorý sa dostalo všetko, čo sa udialo v kráľovstve.

Jedného dňa sa konalo stretnutie veľmožov: turínsky starosta markíz Cavour, otec slávneho Camilla, chcel zatvoriť oratórium dona Bosca.

Iba gróf Provana z Collegna, dobrý priateľ dona Bosca, o tom hovoril s kráľom Karolom Albertom. Kráľ často spomínal, že dúfa, že sa otvoria ďalšie oratóriá v celom kráľovstve, a na Nový rok poslal šek na 300 lír s týmto venovaním: „Nezbedníkom dona Bosca.“ Kráľ rozhodol, že oratórium bude pokračovať.

Starosta však donovi Boscovi zavrčal: „Pošlem dohľad nad vašimi stretnutiami. Pri prvom kompromitujúcom akte dám rozohnať vašich nespratníkov.“

Preto kým bol vo funkcii, každú nedeľu posielal niekoľkých civilných strážcov, aby strávili deň v oratóriu. Mali za úlohu asistovať a špehovať všetko, čo sa dialo v kostole i mimo neho. Na týchto drsných policajtov príjemne zapôsobila vážna aj veselá atmosféra mladých ľudí z Valdocca a slová dona Bosca. Sám svätec rozprával: „Je mi ľúto, že nemám z tých čias nijakú fotku ani obrázok, aby sme teraz videli, ako to vyzeralo v kostole, ako boli organizovaní v triede, koľko ich bolo a o koho šlo. Predstavte si ten krásny obraz, na ktorom by ste videli stovky mladých mužov, ako pozorne sedia a počúvajú, čo hovorím, a šesť strážcov v uniformách, vzpriamene stojacich po dvoch a napichnutých v troch rôznych častiach kostola so založenými rukami, ktorí tiež počúvajú to isté kázanie… Ach! Títo strážcovia mi tak dobre slúžili ako asistenti mladých ľudí, hoci prišli sledovať mňa! Bolo by pekné vidieť, ako si tí strážcovia spakruky utierajú slzy alebo zakrývajú tvár vreckovkou, aby ostatní nevideli ich dojatie, alebo ako kľačiac uprostred mladých aj oni obstupujú moju spovednicu a čakajú, kým na nich príde rad! Niekedy som kázal viac pre nich ako pre mladíkov!“

Pekný šach-mat pre starostu. Ale ako vždy, don Bosco chcel mať pokojné vzťahy so všetkými. Úslužne sa mu predstavil a vyhlásil, že si ho veľmi váži. Starosta si nakoniec vydýchol a spýtal sa ho: „Ale odkiaľ na to všetko vezmete peniaze?“

S úsmevom na perách a s očami pozdvihnutými k nebu don Bosco odvetil: „Dôverujem iba Božej Prozreteľnosti! A keby Božia Prozreteľnosť v tejto chvíli inšpirovala starostu, aby mi poskytol nejakú pomoc, z celého srdca by som sa mu poďakoval.“

Dojatý markíz sa usmial a podal mu dvesto lír.

V roku 1846 sa turínsky vikár (starosta) rozhodol zatvoriť oratórium dona Bosca prostredníctvom formálneho odsúdenia zo strany štátneho účtovného úradu. Členom tohto orgánu bol aj gróf Giuseppe Provana z Collegna, významný dobrodinec dona Bosca (Memorie Biografiche II, 442 – 449).