Autor: B. F.

Prvých desať rokov vyzeral dom dona Bosca ako úľ. Po omši sa mladí hostia hrnuli k svojim majstrom: krajčírom, obuvníkom, stolárom, kníhviazačom, murárom…

Na poludnie sa vracali domov na obed. Každý z nich bol vybavený hlinenou miskou a pristupoval k hrncu, z ktorého sa parilo na ohnisku alebo na stolíku pri dverách. Mama Margita, Giuseppe Buzzetti a sem-tam aj don Bosco naberali polievku. Tá zvyčajne pozostávala z ryže a zemiakov, niekedy z cestovín a fazule a ešte častejšie z bielych gaštanov varených s polentou, čo bolo jednoznačne najobľúbenejšie jedlo. Na sviatky sa k polente podával (!) malý kúsok klobásy alebo tresky.

„V tomto chudobnom dome všetko vyžarovalo úprimnú veselosť,“ napísal jeden svedok, „a keď don Bosco po požehnaní jedla zaželal deťom dobrú chuť, vypukol ten najjasavejší smiech, pretože sami videli, že takéto želanie nepotrebujú.“

Jedáleň bola, ako vždy, noblesná: „Počas pekných dní roztrúsení tu a tam po dvore, v skupinkách po troch či štyroch, niektorí osamote, sedeli na tráme, iní na kameni alebo na pni, ďalší na lavičke či na holej zemi a tešili sa z dobrôt, ktoré im dávala usilovná dobročinnosť dona Bosca.“

Keď sa dojedlo, každý si umyl svoju misku.

Skutočným pokladom všetkých však bola lyžica. Stratiť ju znamenalo znova si ju kúpiť na vlastné náklady. Takmer každý si ju strčil do vrecka.

Istému Paolovi Contimu počas vyučovania v škole spadla jeho drahocenná lyžica na zem. Celá trieda jednomyseľne vybuchla: „Ach, lyžička!“ A všetci sa vysmievali dobrému mladíkovi, pre ktorého nosenie lyžičky bolo tou najprirodzenejšou a najsamozrejmejšou vecou na svete. On však bez okolkov odpovedal: „Chcete, aby som prišiel do školy bez lyžičky?“ A s plnou vážnosťou si ju vložil späť do vrecka.

Pri večeri sa menu nemenilo a o jedlo sa často museli deliť so sliepkami mamy Margity, ktoré odvážne vyliezli na stôl. Beda tým, ktorí sa ich dotkli! Chlapci hovorili, že tieto kurčatá sú nedotknuteľné ako poslanci parlamentu.

Čo sa týkalo chleba, don Bosco ho nekládol na stôl, ale každý večer rozdal chlapcom po 25 centov, aby si ho mohli deň čo deň kupovať čerstvý. Hovorieval im pritom: „Božia Prozreteľnosť mi ich dáva a ja ich dávam vám.“

Don Bosco, oblečený v zástere, s kuchárskou čiapkou na hlave, sa s každým rozprával, povzbudzoval ho alebo rozprával príbehy. Teológ Vola povedal: „Hoci väčšina z chlapcov boli chudobné siroty, všetci cítili, že patria medzi rodinné radosti. Taká bola dobrota adoptívneho otca!“

Tento príbeh si môžete prečítať v Životopisných pamätiach, III. zväzok, strana 350 a nasl.