Autor: Peter Bicák SDB / Foto: SDB Dubnica

Saleziáni začali pôsobiť v Dubnici nad Váhom od roku 1969. Prvý tam prišiel don Bernardín Šipkovský ako kaplán. O krátky čas bola celá farnosť zverená saleziánom.

Spolubratia pôsobili vo farskej pastorácii v Dubnici, v Novej Dubnici a Kolačíne. V roku 1972 však všetci saleziáni okrem správcu farnosti dona Čakánka museli túto farnosť opustiť.

Po nežnej revolúcii v roku 1990 sa saleziáni znova vrátili do Dubnice nad Váhom a prevzali vedenie farnosti. Správou farnosti bol poverený don Bernardín Šipkovský spolu s donom Petrom Šinčíkom a donom Františkom Kohútom.

Púť k Panne Márii Dubnickej

V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa tu vykonalo kus práce, uskutočnilo sa veľa akcií, táborov, apoštolských iniciatív. Pred piatimi rokmi sa na sídlisku postavil nový kostol, ktorý je zasvätený donovi Boscovi. V Dubnici je v súčasnosti prítomná relatívne veľká saleziánska rodina v rozličných skupinách. Podčiarkujem, že sme zhromaždení pod ochranou Panny Márie Dubnickej, ktorá dáva tejto prítomnosti a práci svoj špecifický akcent.

Hlavný pohľad chcem uprieť na sochu Panny Márie Dubnickej, ako ju miestni nazývajú, a na perspektívu toho, k čomu máme a chceme smerovať našu saleziánsku farnosť.

Dubnická Panna Mária

Socha vznikla pravdepodobne v rokoch 1644 – 1661. Vyhotovil ju zrejme miestny rezbár podľa neskorogotickej predlohy. Patrí k ikonografickému typu Assumpty, ktorý bol obľúbený na Slovensku koncom stredoveku. Panna Mária Kráľovná, Nanebovzatá. S korunou na hlave – Kráľovná neba a zeme. Zo županskej kaplnky v dubnickom kaštieli premiestnili sochu do farského kostola v rokoch 1719 – 1723.

Na tejto soche je pre nás zaujímavé osobitné gesto malého Ježiša, ktorý sa nežne dotýka tváre svojej matky. Nachádzame ho na gréckych ikonách typu Eleusa – Nežná, v Rusku „Umilenie“, sladký bozk.

Panna Márii Dubnická na oltári – pútnická socha

Panna Mária je tu obrazom Cirkvi a nie Matka, ale syn Ježiš utešuje svoju matku – Cirkev. Nežne hladí po tvári – je obrazom, skutočnosťou Spasiteľovej starostlivosti o človeka.

To všetko nás vedie k stotožneniu sa s týmto obrazom. Ježiš nám nežne, v obraze svojej matky – obraze Cirkvi, prejavuje pozornosť a starostlivosť. Sme stále v jeho opatere. Snaží sa v nás prebudiť osobný vzťah.

Celé rozjímanie o soche na našom oltári preniká a ovplyvňuje naše smerovanie. Je hlavnou výzvou nielen pre našu prítomnosť, ale aj pre celé okolie, ktoré priťahuje.

Otvorenie oratória na začiatku školského roka

Spolu s direktorom komunity a zároveň farárom donom Bohušom Levkom sa chcem zamyslieť nad výzvami, prioritami a osobitosťami, ktoré prinášajú zmeny doby a súčasná covidom poznačená situácia aj v našej saleziánskej prítomnosti. Posledné dva roky je pastoračná činnosť redukovaná touto situáciou.

Prečo hovoríš o saleziánskej farnosti? Všetky farnosti majú zhruba rovnakú náplň. Vysluhovanie sviatosti, príprava…

Farnosť v Dubnici nad Váhom bola zverená saleziánom, pre nás konkrétne to znamená saleziánskej komunite. Chcel by som zvýrazniť práve komunitný rozmer – rozmer spoločenstva, ktorý je prorockým dnes a do budúcna. V čase, keď sú vzťahy a jednota všade okolo nás veľmi skúšané a keď nás pápež František pozýva kráčať spoločne. Myslím, že to „spolu“ sa modliť, rozprávať, počúvať sa, hľadať, rozlišovať, byť s druhými je výzvou najprv pre nás do vnútra komunity, aby sme tak mohli šíriť kultúru „my“ nášho spoločného kráčania aj v našej farnosti. Verím, že práve komunitný rozmer spoločenstva v našej farnosti je tou saleziánskou príchuťou, ktorou Boh môže obdarovať Cirkev. A ďalšou príchuťou, ktorá, verím, môže byť tiež veľkým bohatstvom pre všetkých, je aj naše charizmatické rozhodnutie pre mladých vo farnosti. Ono nie je vylučujúce alebo diskriminačné, ale prednostné a môže sa stať darom pre celé spoločenstvo. Myslím, že zvlášť v dnešnej dobe, keď sú mladí stále viac vystavení dezorientácii a strácaniu sa, môže byť charizma dona Bosca aktuálna. Doplním ešte tretiu prioritu, ktorá súvisí s výchovou mladých, a to je dôraz na rodiny a ich sprevádzanie.

Kostol svätého Jána Bosca na sídlisku

Aký zmysel má v tom všetkom saleziánska rodina a k čomu smeruje? Keďže sme všetci na ceste, aké výzvy prináša dnešná situácia? Mení sa niečo v mentalite, postojoch, výzvach v pomerne dlhom covidovom období a vrátime sa ešte k starým časom?

Aj saleziánska rodina vyjadruje náš štýl apoštolátu – spolu. Som presvedčený, že dnes bude mať Cirkev do takej miery evanjeliový hlas, do akej bude zameraná na vzťahy a vyžarovať jednotu. Toto je aj poslaním saleziánskej rodiny v našej farnosti – svojimi vzťahmi svedčiť o Kristovi. Krása vzťahov je plná nového života, ktorá dokáže osloviť a má vôňu evanjelia.

Nielen pre covid sa už mení práca a prístup v práci s deťmi a mládežou. Tam, kde voľakedy bolo všetko otvorené pre masovky, teraz máme skupiny, záujmové krúžky.

Celé obdobie krízy alebo pastoračného obrátenia nás, zdá sa, volá k menším spoločenstvám a citlivosti na jednotlivca. Kríza je šanca, ktorá nás chce veľa učiť, a to je spojené so schopnosťou dať si narušiť zabehané chodníky, byť otvorenými pre novosť Ducha.

Sústredenie birmovancov na Planinke

Neutekáme teda od jediného najdôležitejšieho, a to od evanjelizácie a výchovy mladých k viere?

Možno aj niekedy utekáme a padáme do starých koľají, no zároveň sa presviedčame o márnosti týchto snáh. Toto všetko nás očisťuje a vedie k tomu, čo je podstatné. Ohlasovať evanjelium a vychovávať k viere, ale novými písmenami, novou abecedou blízkou dnešnému človeku. Niekedy sa zdá, že sme vymysleli zrozumiteľné nové písmeno a inokedy akoby ešte stále hovoríme nezrozumiteľnou a nepríťažlivou rečou pre dnešného mladého človeka.

Naša pastorácia spočíva v značnej miere vo vysluhovaní sviatostí pre nepraktizujúcich – je starý model ešte únosný?

Myslím, že aj toto je veľkou výzvou, ako urobiť ťažký a zároveň odvážny krok vpred vo sviatostnej pastorácii. Čo by to však znamenalo pre takú farnosť? Napríklad vysluhovanie sviatosti birmovania nie sedemdesiatim stredoškolákom, ktorí nemajú veľký záujem o život s Kristom, ale piatim vysokoškolákom, ktorí sa pre neho osobne rozhodli.

Prímestský tábor

Venovať sa teda prakticky tým, ktorí majú záujem a zároveň vzbudzovať záujem?

Vzbudiť sympatiu, o to sa usilujeme napríklad v prístupe k našim prvoprijímajúcim a zvlášť k ich rodičom. Cez ľudskosť, citlivý prístup a katechézu sa snažíme osloviť rodičov a pripravovať ich na sviatostný život ich detí. Vzbudiť sympatiu, ktorá môže viesť k záujmu. Veď práve záujem, schopnosť dať sa formovať je tou otvorenou bránou srdca, ktoré môže byť stále viac hladné a smädné po Bohu. Prebúdzať hlad a smäd po Bohu, to je ďalšia výzva.

Zdá sa, že na to zabúdame. Cirkevné školy, príprava na sviatosti, krúžky aj ostatné iniciatívy sú pre našu saleziánsku rodinu oratóriom. Patria k nemu nevyhnutne aj birmovanci a prvoprijímajúci či deti na náboženstve.

Asi by som sa opakoval. Aj v tomto prostredí pastorácie ide o svedectvo vzťahov, jednoty, ale aj kvality a tu tiež alebo budeme príťažliví – oázami života, alebo sa budeme trápiť.

Cyklokros

Dôležitou témou je tzv. Matelko a starostlivosť o rodiny…

Rodina a jej sprevádzanie je spojené s výchovou mladých. Nedá sa dnes venovať mladým bez venovania sa ich rodinám. V pastorácii rodín sa učíme sprevádzať sviatostných manželov a hlavne tých na začiatku spoločnej cesty.

Vrátim sa k záujmu o konkrétnu osobu. Osobné sprevádzanie je vyjadrením vnímavosti na jednotlivca v dave. Kráčať spoločne na ceste dozrievania mladého človeka v ľudskosti, v modlitbe, vo vzťahoch, mať čas na osobné stretnutie a rozhovor…

Z mojej pastoračnej skúsenosti sa mi toto vyjadrenie duchovného otcovstva alebo materstva zdá nevyhnutné pre rast živej viery a zrelej osobnosti mladého človeka. Na druhej strane si uvedomujem aj ťažkosti mladých dať sa sprevádzať v čase, keď dovoliť iným hovoriť do nášho života sa vníma ako slabosť. A predsa Duch Svätý aj dnes otvára srdce mladých, aby sa ním dali viesť aj cez slabých a hriešnych ľudí, starších bratov a sestry vo viere, ktorí žijú s ním.

Ako do tohto uvažovania patria naše ponuky pravidelných duchovných obnov a duchovné cvičenia?

Ponuka duchovných obnov a cvičení je spojená s otvorenosťou a načúvaním Bohu cez Božie slovo. S postojom Bože, hovor, načúvam ti. Je to podľa mňa základný postoj duchovného života. „ABC“ pre kráčanie s Bohom, kde sa učíme Božiu gramatiku i reč a písanie, aby sme mohli spolu komunikovať a rozumieť si.

Sme zhromaždení pod ochranou Panny Márie Dubnickej, ktorá dáva tejto prítomnosti a práci svoj špecifický akcent.