Don Ján Tocký – životopis

od | feb 26, 2024 | Osobitný článok

 

Životopis dona Tockého a spomienky na dramatický prechod hranice pri odchode  z komunistického Československa smerom do Talianska.

Ján Tocký sa narodil 30. decembra 1930 v Žiline, ako najmladší zo siedmich detí. Ľudovú školu aj gymnázium navštevoval v Žiline.

Keďže už v roku 1938 bolo v Žiline postavené pastoračné stredisko rehoľnej spoločnosti Saleziáni Don Bosca, začal sa Ján Tocký stále viac zapájať do rôznorodých akcií, ktoré sa s príchodom saleziánov rozvíjali. Venoval sa skautingu, rôznym športovým podujatiam a krátko hral aj na eufónium (basová krídlovka).

Zivotopis 02 2024 03

Po skončení štúdia na gymnáziu sa v roku 1948 rozhodol vstúpiť do saleziánskeho noviciátu. V rámci likvidačného zásahu komunistickej štátnej moci voči mužským reholiam v apríli 1950, bol Ján Tocký, spolu s ďalšími rehoľníkmi, internovaný v kláštore v Podolínci. Keďže bol ešte mladý, po niekoľkých týždňoch bol z Podolínca premiestnený do preškoľovacieho kláštora v Kostolnej pri Trenčíne, kde ich čakalo povinné štúdium niektorých Leninových spisov. „Mysleli si, že z nás spravia súdruhov, že budeme s nimi spolupracovať.“ Približne po mesiaci preškoľovania v Kostolnej bol spolu s inými mladými rehoľníkmi premiestnený na výstavbu tzv. priehrady mládeže pri Nosiciach (okres Púchov). V auguste 1950 boli nakoniec prepustení domov s poznámkou, že budú odchádzať „už nie ako rehoľníci, ale ako civilní občania – súdruhovia.“

Po krátkom pobyte doma bol povolaný na základnú vojenskú službu, ktorú vykonával v útvaroch Pomocných technických práporov v Plzni. „Pracovali sme v kameňolome, aj keď bola zima, alebo pršalo, robili sme takú plochu pre tankistov na cvičenie tankov v kasárňach.“ Po necelých štyri mesiacoch bol koncom decembra 1950 z PTP prepustený a vrátil sa domov, do Žiliny, kde pokračoval v štúdiu na gymnáziu. V polovici roku 1951 sa Štátnej bezpečnosti podarilo získať Jána Tockého pre spoluprácu so štátno-bezpečnostnými orgánmi na základe kompromitujúceho materiálu. „Chceli aby som ohlasoval, alebo dával vedieť, kto rozpráva proti štátu.“ Pre jeho neochotu spolupracovať mu však po necelom roku príslušníci ŠtB pohrozili zatknutím. Táto situácia, spolu s jeho túžbou po ďalšom štúdiu teológie spôsobila, že sa rozhodol z Československa utiecť.

Možnosť úteku za hranice mu práve v tomto období ponúkol salezián Ernest Macák, ktorý začiatkom 50. rokov zorganizoval viacero ilegálnych prechodov hraníc. Ján Tocký sa stretol spolu s ďalšími spolubratmi, ktorí sa pripravovali na útek, v obci Cajla (dnes súčasť Pezinku). Odtiaľ odišli vlakom do Trnavy a následne vlakom do Kútov. „Niektorí vystúpili pred Šaštínom, druhí vystúpili v Kútoch, ale zraz bol pri Šaštíne v takých boroch, v lese, pri takej studienke.“ Tam sa v pondelok večer, 28. apríla 1952, stretla skupina ľudí, pričom viacerí sa navzájom ani nepoznali. „Odrazu prišiel taký pán, že či sme všetci. Nikto nevedel, koľkí máme byť…  On nás napočítal, že nás bolo 32, alebo 33, tak sme sa vydali na cestu. Mal batoh a v tom mal takú gumenú loďku a vpredu mal zavesený malý zvonček. To sa mi zdalo, že to je nejaké upozornenie, že mu to stále zvonilo, keď sme kráčali. Pravdepodobne už mal dohodu s pohraničníkmi, aby nás nechali prejsť.“

V noci pochodovali, najmä cez les a cez deň zostávali ukrytí v lese. V skupine bolo päť kňazov, traja klerici – saleziánski rehoľníci a spomedzi ďalších ľudí napríklad aj František Šubík s rodinou. V skupine boli aj malé deti. Tocký sa bližšie poznal najmä so 6-ročným synom F. Šubíkom, ktorý v noci nevládal kráčať a Ján Tocký ho vtedy niesol na pleciach. Takto postupovali počas troch nocí. Keď prišli k rieke Morave, zistili, že je veľmi rozvodnená. Niektorí starší kňazi sa preto báli prejsť a chceli sa vrátiť naspäť. Nakoniec však rozhodli, že pôjdeme ďalej a vodca, ktorý ich prevádzal, nafúkal čln. Počas plavby na druhý breh sa však čln aj s ľuďmi jedenkrát prevrhol. Našťastie sa však v ľadovej vode (hoci bol koniec apríla, v noci mrzlo) nikto neutopil. Ďalší postup celej skupiny však bol spomalený a neplánovane museli prečkať ďalšiu noc v húštinách.

Zivotopis 02 2024 04

Počas nasledujúcej noci sa všetkým podarilo prísť do najbližšej rakúskej obce (pravdepodobne Hohenau an der March). Tú ich už v jednom humne očakávali miestni ľudia, s ktorými bol prevádzač dohodnutý. Mohli sa trochu umyť a napiť teplého čaju. Následne prvým vlakom o piatej ráno (bolo to 1. mája 1952) odišli do Viedne. Vo Viedni, keďže boli v sovietskej okupačnej zóne, sa skupina opäť rozdelila. „Ja som šiel električkou, druhí šli takým trolejbusom, niektorí aj taxíkom, aby sme neboli spolu. Prišli sme do saleziánskeho domu, tam sme sa umyli, najedli a chceli sme si oddýchnuť, ale o chvíľu nás zobudili.“

Saleziáni vo Viedni mali k dispozícii malý autobus, ktorým sa utečenci prepravili do blízkosti americkej okupačnej zóny pri meste Steyr. Tú opäť peši cez les prekročili hranice medzi zónami. Zo Steyru ich autobus zaviezol do mesta Linz. V meste bol hotel, kde v tom čase sídlila kontrašpionážna služba americkej armády (CIC). „Tú nás vyšetrovali, zapisovali dokumenty. Ja som mal nejakú legitimáciu, všetko mi vzali, všetko som tam nechal. Po dvoch týždňoch, keď nás povyšetrovali, nás dali zase do Welsu.“ Tu bol zriadený utečenecký tábor. Do Welsu za Jánom Tockým a ďalšími saleziánmi, ktorí s ním boli v tábore, prišiel slovenský salezián Štefan Fabera, ktorý z Československa ušiel ešte skôr. Fabera im pomohol vybaviť pasy Červeného kríža. Z Welsu odišli traja vlakom do saleziánskeho strediska Valdocco v Turíne, kam prichádzali takmer všetci saleziáni utekajúci z Československa. „Tam sme skutočne boli už ako doma, vo všetkom bolo o nás postarané, aj ubytovanie, aj strava. Skutočne taký rodinný duch tam bol.“

Zivotopis 02 2024 05

Po štúdiu filozofie a teológie v Turíne a dvojročnom pôsobení v Turíne zložil v roku 1955 Ján Tocký večné sľuby v saleziánskej reholi. Následne ho rehoľný predstavený poslal do Veľkej Británie, kde v stredisku v Melchet Court naďalej študoval teológiu. V roku 1958 odišiel pôsobiť do saleziánskeho strediska Ramegnies-Chin pri Tournai v Belgicku. Tú pôsobil až do roku 1981, kedy bol slovenský dom v Ramegnies-Chin zavretý.

Zivotopis 02 2024 09

Od tohto roku začal pracovať ako ekonóm v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metóda v Ríme. Saleziáni mali na starosti výuku a výchovu chlapcov na Slovenskom gymnáziu v Ríme, ktoré pôsobilo práve na pôde Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Študentmi na gymnáziu boli chlapci zo slovenských rodín žijúcich v zahraničí. Počas pôsobenia v ústave sa Ján Tocký viac krát osobne stretol aj s pápežom Jánom Pavlom II.

Zivotopis 02 2024 06

V roku 1992 sa vrátil na Slovensko a odvtedy už žil trvalo v saleziánskom dome v Žiline.

Zivotopis 02 2024 07

Mikuláš rok 2013

Zivotopis 02 2024 08

Zomrel 21. februára 2024 v 93. roku svojho života.

 

Ján Tocký SDB

  • narodil sa 30. decembra 1930
  • ľudovú školu a gymnázium navštevoval v rodnej Žiline
  • veľmi skoro stratil otca
  • v roku 1948 sa rozhodol vstúpiť do rehoľnej spoločnosti saleziánov
  • apríla 1950, počas tzv. Barbarskej noci bol internovaný v Podolínci
  • absolvoval preškoľovací pobyt v Kostolnej pri Trenčíne
  • nútene sa zúčastnil výstavby tzv. priehrady mládeže pri obci Nosice
  • základnú vojenskú službu vykonával niekoľko mesiacov v útvaroch Pomocných technických práporov v Plzni
  • v roku 1952 ho Štátna bezpečnosť vydieraním prinútila podpísať záväzok spolupráce
  • nechcel spolupracovať s ŠtB a chcel ďalej študovať teológiu, preto si zvolil útek za hranice
  • koncom apríla 1952 sa mu so skupinou 31 ľudí podarilo prejsť cez rozvodnenú Moravu do Rakúska
  • ďalšie štúdium absolvoval v Taliansku a vo Veľkej Británii
  • v rokoch 1958 – 1981 pracoval v stredisku slovenských saleziánov v Ramegnies-Chin v Belgicku
  • od roku 1981 pôsobil ako ekonóm v Slovenskom ústave svätých Cyrila a Metóda v Ríme
  • v roku 1992 sa vracia na Slovensko a pôsobí v rodnej Žiline
  • v roku 2024 zomiera v Žiline v stredisku saleziánov 21. februára v 93. roku života. V tomto dome pôsobil 31 rokov

 

Zdieľať článok

Ángel Fernández Artime

Hlavný predstavený saleziánov a
X. nástupca dona Bosca

Zobraziť

Najčítanejšie za posledný mesiac

Naši partneri

Boletín Salesiano Španielsko

Il Bollettino Salesiano Taliansko

Salesiánský magazín

0 komentárov

Odosla komentár

Ďalšie články kategórie

Rok vďačnosti 5. etapa – Ihrisko

Od 1. júla 2024 už prebieha posledná etapa prípravy na 100. výročie príchodu saleziánov na Slovensko. Osobnosť, ktorá nás môže v tejto etape sprevádzať, je sestra saleziánka blahoslavená Mária Troncatti FMA.

Arcidiecézna púť v Gaboltove 2024

Gaboltov je najvýznamnejším pútnickým miestom Košickej arcidiecézy a je známy veriacim katolíkom na celom Slovensku. 20. – 21. júla 2024 sa tu bude konať hlavná výročná púť.

Prímestský tábor v Novej Dubnici

Uskutočnil sa v dňoch 1. – 5. júla 2024. O 127 detí sa staralo 55 animátorov, z toho traja saleziáni. Celý tábor zastrešoval direktor domu don František Kubovič.

Blahoslavený Titus medzi nami

Mnohých ctiteľov blahoslaveného Titusa Zemana, ktorí ho túžia bližšie spoznať a stretnúť sa s ním, privedú kroky do jeho rodiska, do Bratislavy-Vajnôr, kde je vo farskom kostole Sedembolestnej Panny Márie uložený jeho hlavný relikviár.

Ángel Fernández Artime

Hlavný predstavený saleziánov a
X. nástupca dona Bosca

Zobraziť

Najčítanejšie za posledný mesiac

Naši partneri

Boletín Salesiano Španielsko

Il Bollettino Salesiano Taliansko

Salesiánský magazín