Autor: Pavol Grach SDB / Foto: ANS

Náš obraz dona Bosca ako kňaza, ktorý sa venuje chudobnej a opustenej mládeži, je potrebné doplniť aj o obraz dona Bosca kňaza a obetavého kazateľa pre ľudové vrstvy.

Životopisné spomienky nám približujú pohľad na jeho kazateľské pôsobenie niekedy v rokoch 1844 až 1855.

Najväčšou túžbou dona Bosca, jediným cieľom jeho života bolo, aby bol zničený hriech a aby bol Boh poznaný, aby mu ľudia slúžili, klaňali sa mu a milovali ho. Ako vysvätený služobník Ježiša Krista cítil vo svojom vnútri celú silu slov, ktoré jeho božský Učiteľ povedal: Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium a uzdravovať skrúšených srdcom (Lk 4, 18).

Preto okrem štúdia posvätných kníh čítal aj veľa svätých kazateľov, ale jeho vzorom mu bol vždy božský Spasiteľ, vtelená múdrosť, preto sa snažil kázať s jednoduchosťou, aby jeho slová boli pochopiteľné pre prostý ľud.

Po roku 1844 si don Bosco pripravil a napísal vyše sto svojich vlastných kázní. Prichystal si meditácie a inštrukcie pre 18-dňové ľudové misie, rôzne duchovné cvičenia pre rehoľníkov, klerikov, pre rehoľné sestry, pre mládež. Taktiež rozličné novény, tridua, slávnostné príhovory a príhovory na základné sviatky v roku.

Spočiatku nikdy nevystúpil na kazateľnicu, zvlášť vo väčších mestách alebo dôležitejších dedinách, bez toho, aby si najprv nenapísal to, čo chcel povedať. Často opakoval: Najlepšie ovocie prináša tá kázeň, ktorá je čo najlepšie pripravená a premyslená.

Ale postupom času sa jeho povinnosti rozmnožili a oberali ho o množstvo času, no on, keďže veľmi miloval ohlasovanie slova, značil si na papieriky myšlienky, ktoré objavil alebo mu prišli na um. Na nich si uchovával základné body témy.

Boli však aj chvíle, keď si nebol schopný pripraviť ani takéto body. Vtedy kázal tak, že sa len krátko zamyslel nad tým, čo chcel povedať, ba niekedy iba povedal Zdravas‘, Mária, keď vystupoval na kazateľnicu a improvizoval. A aká krásna bola tá jeho voľnosť! Hovoril pomaly, takmer bez gesta, jeho strieborný hlas prenikal srdcia, dojímal ich svojimi jednoduchými zdôvodneniami. Stávalo, že aj na miestach, kde ľudia vôbec neboli veľmi nábožní a nechodili do kostola, prichádzali len preto, že mal prísť slávnostný kazateľ a mnohí boli dokonca pripravení kritizovať, sme často počuli, ako ešte v kostole alebo potom na námestí hovorili: „Dobre to povedal, dobre to povedal.“

Don Bosco bol neúnavný kazateľ. Dá sa povedať, že kázal vo všetkých hlavných mestách Piemontu a v mnohých významných dedinách.

Na kázanie sa pripravoval, podobne ako Pán Ježiš, horlivou modlitbou. Uprednostňoval kázanie na vidieku. Keď sa vydával na cestu na miesto, kde mal kázať, vždy sa prežehnal a cestou sa modlil nejakú modlitbu k Panne Márii. Pokiaľ bol v Turíne, pravidelne, každých osem dní, sa spovedal. Nebol škrupulózny, ale nevedel zniesť na sebe ani malé chyby a týmto spôsobom sa snažil, aby sa čo najviac páčil Pánovi aj v najmenších veciach.

Aj svoje cesty prežíval v duchu obety. V tom čase boli železnice ešte len kde-tu, preto musel často cestovať kočom. To mu spôsobovalo silné bolesti žalúdka, on však takmer každý týždeň niekam cestoval. Počas cesty sa snažil pracovať na svojich spisoch, ale nedarilo sa mu to. Neraz si sadol aj ku kočišovi a počas cesty často vracal. Inokedy zasa išiel dlhý úsek cesty pešo. Vo vzťahu k ľuďom, ktorí ho vtedy obklopovali a doliehali na neho, bol neobyčajne trpezlivý. Taktiež vždy prijímal akékoľvek ubytovanie a jedlo. Nič neodmietal, na nič si nenárokoval.

Na kazateľnici bol plný horlivosti, ale nikdy nebol zatrpknutý či násilný vo svojich prejavoch. V poslucháčoch vzbudzoval dôveru, no nezískaval si ich líškaním, vždy povedal celú pravdu. Počas duchovných cvičení alebo kázania misií sa nikdy nestrácal v neužitočných debatách. Dôležitosť spásy duše, cieľ človeka, krátkosť života, neistota hodiny smrti, obrovské zlo hriechu a následky, ktoré prináša, a vysvetlenie rôznych hriechov či náklonností boli potom doplnené povzbudeniami, ako prežívať chudobu a ťažkosti, ako sa modliť, ako prijímať sviatosti, ako nasledovať Ježiša a uctievať si Máriu, aké krásne je byť vytrvalý. To boli jeho zvyčajné témy.

(MB 3, VI)