Autor: František Kubovič SDB / Foto: Richard Klánek

V predošlých častiach sme analyzovali tri piliere: rozum, náboženstvo a láskavosť, ktoré sa prejavujú v konkrétnych postojoch asistencie pri mladom človeku. V ďalších častiach sa zameriame na postoje vedúce k výchovnému ideálu a cieľu. Dnes to budú povinnosti a tresty.

Základný princíp systému dona Bosca je tento: „Snaž sa, aby ťa mali radi.“ Znamená to, že nestačí mať rád mladých, ale musia cítiť, že sú milovaní. Pre vychovávateľa to znamená, že aj od neho to vyžaduje istý druh námahy a snahy o rast. Musí byť aktívny a niečo robiť, aby výchova fungovala, nie cez tresty, ale cez konkrétnu lásku.

Deti sú závislé od rodičov, potrebujú ich stálu pomoc a oporu, vedia, že rodičia im chcú dobre a snažia sa poslúchať. Nedokážu vyhodnotiť reálne situácie života, ich nebezpečenstvá či dôsledky. Preto môžeme povedať, že tu ešte nie je úplná a reálna sloboda dieťaťa. Dospievajúci adolescent prežíva túžbu po slobode a chce mať vlastnú nezávislosť. Dnešná západná kultúra sa uberá smerom, že každý má svoje práva a povinnosti, je autonómnou bytosťou a to je jej garantované v tom, že si môže robiť, „čo chce“. V živote ja však ešte ďalšia etapa, v ktorej dospievajúci mladý človek vstupuje do vzťahov života: s ľuďmi, prácou, povinnosťami, spoločnosťou a uvedomuje si vzájomnú závislosť od nich. Táto vzájomná závislosť sa nazýva aj vyzretá poslušnosť po období vzbury a odmietania. Mladý človek by mal nadobudnúť rešpekt pre pravdu a realitu a to už nie je čistá autonómia, kde si robím, čo chcem. Svoje rozhodnutia robí na základe hodnôt, ako sú životný partner, rodina, povolanie.

Pri malých deťoch je dôležité, aby sa im vysvetľovalo, čo sa môže a čo nie, čo je prospešné a čo je škodlivé. Pri adolescentoch, ktorí vnímajú všetky vonkajšie príkazy ako nátlak na ich slobodu, a preto musia rebelovať, by vychovávateľ mal počítať s týmito dynamickými psychologickými prejavmi a neznásilňovať ich slobodu. V tretej etape si však už aj mladý človek uvedomuje, že tresty sú dôsledkom jeho rozhodnutí, keďže sa konfrontuje s realitou života.

Všetko vychádza z čnosti poslušnosti spojenej s plnením si povinností, aj keď to neznamená, že ony sú základom všetkého. Prvotné sú ciele, ktoré si stanovíme vo výchove, nasleduje obsah samotnej výchovy, správanie a čnosti. Vyskúša sa viac modelov (keďže každé dieťa je iné) a to, čo funguje, sa dá do pravidiel. Tie potom prinášajú poriadok v každodennom živote. Objavuje sa myšlienka poriadku, ktorá je veľmi dôležitá, nejde však o poriadok pre poriadok, ale treba sa naučiť rešpektovať vonkajší a vnútorný poriadok života. Inými slovami, byť schopný plniť si povinnosti voči sebe, blížnym a Bohu tak, že sa stanú zvnútornenými. Práve vďaka týmto malým a nenápadným povinnostiam sa nám podarí ustáť naše vlastné obdobie života, ktoré prežívame. Ako sa hovorí: „Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.“ Aj v časoch dona Bosca sa myšlienka spásy vnímala ako život, ktorý je naplnený – prežívaj naplno to, k čomu si povolaný, a neimprovizuj podľa toho, čo ti momentálne napadne.

Don Bosco, ktorý písal pravidlá pre saleziánske domy a oratória, dbal na to, aby platili rovnaké disciplinárne pravidlá pre vychovávateľov (saleziánov), ako aj pre chlapcov. Ak má poriadok vychádzať z reality života, má byť rovnaký pre všetkých a nie iba pre niektorých. Práve od toho závisí rast alebo zničenie mladých. Samozrejme, pravidlá dávajú istotu, aby sa zachovával istý výchovný štýl, ale nie je za nimi len ich dodržiavanie, ale aj múdrosť, obsahy a ciele. Čo ak sa tieto pravidlá nevzťahujú na konkrétne prípady mladých? Ako vtedy reagovať?

Don Bosco si uvedomoval, že každý z chlapcov je iný a nie u každého môže dosiahnuť rovnaký stupeň dokonalosti. Preto ich delil na štyri kategórie s vedomím, čo by sa dalo v každej z nich pri výchove považovať za úspech. „Nezbedníci“ – aby si čestne vedeli zarobiť na chlieb, „ľahkomyseľní“ – aby boli morálne a spoločensky zodpovední, „dobrí“ – z ktorých sú dobrí kresťania, čestní občania a pomáhajú druhým, „vynikajúci“ – ktorí vzorne prežívajú povolanie a rastú vo svätosti. Iste, nie je najideálnejšie takto deliť mladých a tento spôsob je už prekonaný. Je však za ním jedna múdrosť spojená so skúsenosťou dona Bosca. Dnes sa totiž často mladým hovorí, ako všetci majú neohraničený potenciál, všetko môžu dosiahnuť, môžu sa stať, kým chcú, no vždy treba brať do úvahy aj dejiny mladého človeka: jeho pôvod, psychologické vybavenie, dary, schopnosti, typ rodinnej výchovy, zdravie a to, čo si doteraz nadobudol v živote. Ak mu ponúkame veľké očakávania, ktoré sa nenaplnia, nastáva frustrácia. Preto je vhodné formovať pre mladých rôznorodé skupiny, v ktorých sa „nájdu“. Môžeme pre nich vytvárať individuálne projekty, čo sa týka štúdia, osobného rastu a práce. Vzhľadom na to, že spoločnosť je dnes omnoho rôznorodejšia, nemusí byť všetko uniformované, ako to bolo v 19. storočí.

Poriadok života nevychádza zo sily vôle niekoho alebo z určených pravidiel, ale z projektu povolania, ktoré má každý človek od Pána Boha. Život tak dostáva vo svojej reálnej konkrétnosti svoje smerovanie a nestane sa len akýmsi rozmarom. Pri výchove si často zjednodušene predstavujeme, že platí schéma: máme nejaký cieľ a naplánujeme nejaké aktivity na jeho dosiahnutie. Ak ich uskutočníme, zrealizujeme, dostaví sa realizácia – ako keď v banke v určitých krokoch zadám pokyn a transakcia sa zrealizuje. V živote však takáto premena nefunguje. Je potrebné mať vo výchove a v živote cieľ, kam chcem prísť, ale cesta k nemu nie je vždy lineárna. Don Bosco vedel, že mladý človek je krehký, neistý a nie vždy robí všetky rozhodnutia s jasnou mysľou, a preto aj cesta rastu nie je priama. Niekedy aj odbočí, zablúdi a vtedy nemá zmysel hovoriť mu – „mal si to vedieť“. Tu don Bosco odporúča pedagogiku napomenutia. Tá sa dá použiť len vtedy, ak vychovávateľ žije s vychovávaným, aby videl konkrétne situácie a vedel mu dať spätnú väzbu. Treba to robiť, samozrejme, s láskavosťou a v určitom poradí krokov. Najprv začať radou, odporúčaním, nasleduje varovanie, opätovné varovanie, dohovorenie – napomenutie, potom výstraha, pokarhanie s výčitkou a nakoniec vyhrážka s hrozbou. Ak sa totiž nedejú tieto postupné kroky v napomínaní – v duchu falošnej tolerancie, nech si každý robí, čo chce – a začne sa hneď s poslednou fázou, vedie to k represívnemu systému. Vo výchove je dobré hneď od začiatku používať logiku napomenutia.

Vychovávateľ má byť vyzretejší ako mladý, má mať zdravý odstup, majú ho rešpektovať, a keď vidia, že im chce dobre, majú ho radi. Ak sa pri výchove zistí nejaký problém, je dobré nechať mladého človeka premýšľať, nech si upraví veci vo svedomí a až potom nech príde vonkajší zásah. Pri nevyhnutnosti trestu je vhodné dať si časový odstup, aby sme boli pokojní pri hodnotení situácie. Tiež je dôležité, aby sa nezabúdalo na odmeny a pochvaly a to nie iba za prirodzené dary, ale aj za námahu a usilovnosť.