Autor: František Kubovič SDB / Foto: Pexels

Hnev je emócia, ktorú každý z nás pozná. V každom okamihu života nám hrozí, že sa rozhneváme, stratíme nad sebou kontrolu, ak nás niečo irituje alebo nám protirečí.

S hnevom je to ako s vriacou vodou v prikrytom hrnci: na začiatku len bublanie a na konci výbuch. František rozoznáva hnev dobrý a zlý, ktorý sa rodí zo zmätenosti citov. Odvoláva sa na Nový zákon, ktorý rozlišuje dve formy hnevu: orghé – hnev, emócia, ktorá ohlasuje nespravodlivosť (Mk 3,5), a thymos – hnev, ktorý je násilný, agresívny a nekontrolovateľný (Mk 2,16). František sa medzi tými dvoma druhmi hnevu vždy kloní k upokojeniu, nadľahčeniu, pokoju a láskavosti. Vo Filotei píše: „Lepšie je žiť celkom bez hnevu, ako ho chcieť múdro mierniť. Keď sa pre našu nedokonalosť, krehkosť zjaví hnev, hneď ho odbime a nevyjednávajme s ním. Lebo keď mu doprajeme len malé miestečko vo svojom srdci, čoskoro ho opanuje celé ako had, ktorý, kam už raz strčil hlavu, tam prejde celým telom. Pýtaš sa ma, Filotea, ako máš odbiť hnev? Len čo ho v sebe zbadáš, zopni voči nemu všetky sily, nie však prudko, rozhorčene, ale mierne a vážne. Chcem povedať, že je potrebné vzývať o pomoc Pána Boha, keď sa cítime znepokojení ako apoštoli na rozbúrenom mori. Ježiš rozkáže našim náruživostiam a čoskoro zavládne v našom srdci veľký pokoj“ (3., VIII).

Pocit hnevu sa rodí v dôsledku osobných zranení a agresií, alebo ho vyvolávajú iní ľudia, poprípade nejaké udalosti. Hneď, ako sa cítime obeťou nejakej nespravodlivosti, búrime sa a nechávame vzplanúť hnev. Keďže tých, ktorých máme radi, často idealizujeme a oni nie vždy konajú podľa našich predstáv, stáva sa, že nás poznanie ich chýb dovedie k sklamaniu. Ak ono začne prenikať našimi pocitmi, môže sa premeniť na frustráciu a hnev. Ak v sebe necháme rásť hnev a neusmerníme ho, veľmi rýchlo sa stane neudržateľný, nezastaviteľný a zničujúci v dôsledkoch. Prejaví sa ako nenávisť, zášť, zloba, nepriateľstvo, antipatia, nadávanie a pod.

Existuje vôbec hnev, ktorý je správny, tzv. „svätý hnev“ a z morálneho hľadiska prijateľný? Podľa sv. Tomáša Akvinského áno, ale pri splnení všetkých troch podmienok: hnev musí byť odôvodnený, musí byť vedený čistým úmyslom a jeho prejavy nemôžu byť neúmerné. Každý hnev, ktorý je neodôvodnený, pomstychtivý, prehnaný, násilný a nenávistný, je vždy hriechom.

Svätý František Saleský poukazuje na prípady osôb, ktoré sa nahnevajú, potom sa rozčúlia, lebo sú rozčúlené, zosmutnejú, lebo sa opustili, a nakoniec sú podráždené z toho, že sú podráždené. František toto správanie citlivo odhaľuje a hovorí, že je spôsobené pýchou. Filotei vraví: „Hnevanie sa, rozčuľovanie pre seba páchne pýchou a má koreň zapustený jedine v sebaláske, ktorá sa hnevá, rozčuľuje, keď vidí, že sme nedokonalí. Ľútosť nad svojimi hriechmi musíme mať tichú, opravdivú a stálu. Naše srdce napravíme omnoho lepšie, ak ho napomenieme s láskavosťou a láskou, a nie s trpkosťou a hnevom.“ František vysvetľuje, že zlostiť sa na seba, ak urobíme niečo zlé alebo ak si druhí všimnú naše chyby, je kontraproduktívne. Svedčí to o tom, že nie sme ochotní akceptovať svoje ohraničenia a slabosti, z ktorých sa potom obviňujeme. Neskôr sme zo seba sklamaní a v našom srdci sa objaví smútok a znechutenie, ktoré pochádzajú zo sebalásky.

Je potrebné, aby sme za žiadnu cenu neupadali do špirály násilia a nenávisti. František nás pozýva k trvalej láskavosti srdca aj voči tým, pri ktorých (a oni to často robia nevedome) strácame nervy: dotieravým, neodbytným, ufňukaným, bezzásadovým, podlízavým, bezcharakterným, zlým jazykom… a všetkým, ktorí sú neznesiteľní. Nič nie je ľahké, ak ide o lásku k blížnemu. Nikdy sa nevzdiaľme od lásky Božej a starostlivo chráňme v srdci vľúdnosť, láskavosť a jemnosť. A na záver ešte jedna myšlienka sv. Františka: „Pokúšať sa napomenúť človeka posadnutého hnevom? To je ako chcieť do hrádze zadržať potok, ktorý je rozvodnený. Je lepšie počkať, kým vody opadnú.“