Som salezián a som Bororo

Denník jedného šťastného a požehnaného misionárskeho dňa

Autor: Ángel Fernández Artime SDB / Preklad: Stanislav Veselský ASC / Foto: ANS

Milí priatelia saleziánskeho mesačníka Bollettino Salesiano, ozývam sa vám z Meruri v štáte Mato Grosso do Sul. Tento pozdrav píšem takmer ako novinársku reportáž, pretože od môjho príchodu do tohto mesta ubehlo len dvadsaťštyri hodín.

Ale moji spolubratia saleziáni prišli pred stodvadsiatimi dvoma rokmi a odvtedy sme stále na tejto misii uprostred lesov a polí a sprevádzame životom toto domorodé obyvateľstvo.

V roku 1976 jedného saleziána a jedného Indiána obrali o život dvoma výstrelmi „facendeiros“, veľkí vlastníci pôdy. Domnievali sa totiž, že saleziáni na tejto misii predstavujú pre nich problém, keďže si chceli privlastniť majetky v týchto krajoch, ktoré patria ľudu Boi-Bororo. Išlo o Božieho služobníka saleziána Rudolfa Lunkenbeina a Indiána Simaa Borora.

A včera sme tu mohli zažiť veľa obyčajných situácií: po príchode nás privítala domorodá komunita, pozdravili sme sa s nimi – bez náhlenia, lebo tu je všetko pokojné. Slávili sme nedeľnú Eucharistiu, spoločne sme zjedli ryžu a feijoadu (dusenú fazuľu) a vychutnali sme si príjemný, vrúcny rozhovor.

Popoludní mi pripravili stretnutie s vedúcimi rôznych komunít. Zišlo sa niekoľko vedúcich – žien (v niektorých dedinách má práve žena najvyššiu autoritu). Rozprávali sme sa úprimne a hlboko. Vysvetlili mi svoje úvahy a predložili niektoré zo svojich naliehavých požiadaviek.

V istej chvíli si vzal slovo jeden mladý salezián Boi Bororo. Je prvým Bororom, ktorý sa stal saleziánom po stodvadsiatich dvoch rokoch saleziánskej prítomnosti medzi nimi. Je to pre nás výzva uvažovať o potrebe dať všetkému čas. Veci nie sú také, ako si pri dnešných efektívnych a netrpezlivých spôsoboch myslíme a aké chceme, aby boli.

S mladým saleziánom Bororo

Tento mladý salezián hovoril pred svojím ľudom, svojmu ľudu a svojim vodcom alebo autoritám toto: „Som salezián, ale som aj Bororo. Som Bororo, ale som aj salezián. A to najdôležitejšie pre mňa je, že som sa narodil práve na tomto mieste, že som stretol misionárov, že som počul rozprávať o dvoch mučeníkoch – o otcovi Rudolfovi a Simaovi – a videl som, ako môj národ a môj ľud rastie vďaka tomu, že môj národ kráčal spoločne so saleziánskou misiou a misia kráčala spoločne s mojím národom. Stále je pre nás najdôležitejšie kráčať spolu.“

Na chvíľu som sa zamyslel nad tým, aký by bol don Bosco hrdý a šťastný, keby počul, že jeden z jeho synov saleziánov patrí k tomuto ľudu (ako aj iní saleziáni, ktorí pochádzajú z kmeňa Xavanteov alebo Yanomaniov).

Zároveň som ich vo svojom príhovore ubezpečil, že chceme kráčať po ich boku aj naďalej, že chceme, aby urobili všetko pre to, aby sa o svoju kultúru – a o svoj jazyk – so všetkou našou pomocou aj naďalej starali a uchránili si ich. Povedal som im, že som presvedčený, že im naša prítomnosť pomohla, aj o tom, aké je pre nás dobré, že sme s nimi.

„Kráčaj ďalej,“ vyzvala ma Pastierka

Myslel som na posledný misijný sen dona Bosca a na tú Pastierku, ktorá sa zastavila vedľa dona Bosca a spýtala sa ho: „Pamätáš sa na sen, ktorý si mal ako deväťročný? Pozri sa teraz, čo vidíš?“ „Vidím hory, ďalej moria, kopce, potom znova hory a moria.“

Pastierka povedala: „Dobre, teraz nakresli čiaru z jedného konca na druhý, od Santiaga po Peking, jej stred urob uprostred Afriky a budeš mať presnú predstavu o tom, čo majú saleziáni robiť.“ Don Bosco zvolal: „Ale ako to všetko urobiť?! Vzdialenosti sú obrovské, tie miesta ťažké a saleziánov málo.“ „Neznepokojuj sa. Urobia to tvoji synovia, synovia tvojich synov a ich synov.“ Dnes to robia.

Don Bosco, vedený (a láskyplne „tlačený“) Máriou Pomocnicou od začiatku cesty našej kongregácie, poslal prvých misionárov do Argentíny. Sme uznávanou kongregáciou s charizmou vychovávať a evanjelizovať mladých, ale aj veľmi misijnou kongregáciou a rodinou. Od začiatku až podnes bolo viac ako jedenásťtisíc saleziánov misionárov SDB a niekoľko tisíc Dcér Márie Pomocnice. V súčasnosti naša prítomnosť medzi týmto domorodým ľudom, ktorý má 1940 členov a postupne sa rozrastá, má po stodvadsiatich dvoch rokoch dokonalý zmysel, pretože sú na periférii sveta, ale takého, ktorý niekedy nechápe, že musí rešpektovať to, kým sú.

S matriarchou najstaršou zo všetkých

Hovoril som aj s matriarchou, najstaršou zo všetkých, ktorá ma prišla pozdraviť a porozprávať mi o svojom ľude. A po peknej búrke s prívalovým dažďom sme sa v ten krásny nedeľný večer (už bola tma) na mieste mučeníctva s veľkým pokojom posadili k modlitbe ruženca. Bolo nás veľa a reprezentovali sme realitu tejto misie: staré mamy, starí otcovia, dospelí, mladé mamičky, novorodenci, malé deti, zasvätení rehoľníci, laici… Bolo to bohatstvo v jednoduchosti tejto malej časti sveta, ktorá nemá moc, ale ktorú si Pán tiež vyvolil a má ju vo zvláštnej obľube, ako nám hovorí v evanjeliu.

S najmladšou členkou kmeňa

A viem, že takto budeme pokračovať, ak Boh dá, ešte mnoho rokov, pretože človek môže byť Bororom aj synom dona Bosca, môže byť synom dona Bosca aj Bororom, ktorý miluje svoj ľud a svoj národ a stará sa oň.

Dnešný deň bol v jednoduchosti tohto stretnutia skvelým dňom života spoločne prežitého s domorodými obyvateľmi. Bol to veľký misionársky deň.

(Podľa Il Bollettino Salesiano, apríl 2024)