Pred príchodom do Šaštína najprv kňazská vysviacka

Spracoval: rhsdb / Foto: archív SDB

Končil sa školský rok 1923/1924. V Perose Argentine blízko Turína to bol už tretí slovenský školský rok. Spolu 60 slovenských a niekoľko českých chlapcov sa tam pripravovali na saleziánsky život. Malá skupina chlapcov bola ešte aj v Ríme a tretia – 29 študentov – zasa vo Foglizze Canavese, kde sa o nich staral klerik Jozef Bokor. Títo chlapci popri štúdiu a radosti, že sa otvorí prvý dom v rodnej vlasti, sa tešili ešte z jednej veľkej udalosti. V Bazilike Márie Pomocnice v Turíne bol 20. júla 1924 vysvätený za kňaza „ich“ don Jozef Bokor. V tento slávnostný deň mal novokňaz okolo seba slovenských novicov a chovancov z Foglizza Canavese. Prišli v sviatočných oblekoch, košeliach, kravatách a novici v reverendách. Na fotografii chlapci kľačia na kúsku látky, aby si nezašpinili sviatočné nohavice. Odfotení sú pred súsoším dona Bosca, ktoré stojí v Turíne na námestí pred bazilikou na Valdoccu.

Kto bol novokňaz don Jozef Bokor

V dedinke Trakovice, asi 10 km od Trnavy, sa narodil 22. februára 1897 ako druhý z deviatich detí. Už v ľudovej škole prejavil náklonnosť k duchovným veciam, bol horlivý miništrant. V septembri 1910 – mal 13 rokov – odišiel s ďalšími dvoma Slovákmi k saleziánom do Cavaglia na severe Talianska, kde prijímali záujemcov z iných národov. Tam začal študovať, aby o pár rokov, v roku 1914, vstúpil do noviciátu v slovinskom Veržeji a 22. 9. 1915 zložil prvé sľuby. V štúdiách filozofie pokračoval v uhorskom Szentkereszte, kde mali saleziáni ústav. Tam si vykonal aj dvojročnú pedagogickú prax, rok bol ešte potom aj v poľskom Osvienčime ako asistent hudobník. Ďalší rok naspäť v Szentkereszte vyučoval mladších klerikov a následne rok pôsobil vo Viedni. V roku 1922 prišiel medzi slovenských chlapcov do Perosy Argentiny a zároveň pokračoval v štúdiu teológie. A v septembri 1923 ho predstavení – pre nedostatok priestorov v Perose – presunuli s časťou slovenských študentov do Foglizza Canavese. Dokončil si teológiu, vyučoval chlapcov a vovádzal ich do duchovného života. Tak sa priblížil slávny deň kňazstva. Jeden z chovancov takto spomína: „Bola nedeľa 20. júla 1924, keď si náš malý Slováčik ľahol spolu s mnohými ďalšími svätencami na podlahu Baziliky Panny Márie Pomocnice v Turíne, aby pokorne pred Pánom prijal neoceniteľný dar kňazstva. Ďaleko od rodičov a príbuzných si mal živšie uvedomiť, že odteraz už patrí predovšetkým Bohu ako nástroj jeho moci, milosrdenstva a dobroty. Sacerdos in aeternum!… Tak dajako sme sa modlili aj my, slovenskí a českí aspiranti, za nášho novokňaza Jozefa Bokora.“

Primície v Trakoviciach

Prvú omšu slúžil don Bokor späť v komunite vo Foglizze. Po pár dňoch potom odišiel do Perosy Argentiny, aby aj tam udelil novokňazské požehnanie – chlapcom i spolubratom.

V spomienkach dona Viliama Vagača z tých mesiacov sa dozvedáme i ďalšie podrobnosti. Rozhodnutie o Šaštíne už padlo, saleziáni tam prevezmú aj faru. „V Turíne hlavní predstavení odovzdali mne a donovi Bokorovi odporúčajúce listiny pre p. biskupa Dr. Jantauscha na vymenovanie nás dvoch na šaštínsku faru… Koncom augusta prišiel som s donom Bokorom na Slovensko. Prvé bolo ísť sa predstaviť p. biskupovi Dr. Jantauschovi do Trnavy. Milo nás uvítal, ale zdal sa byť trochu prekvapený. Ak sa nemýlim, tiež poznamenal: ,A čo, už ste aj prišli?‘ ‚Excelencia, my ideme najprv si odbaviť primície nášho novokňaza dona Jozefa Bokora do Trakovíc, potom sa vrátime.‘ ‚No výborne, tak len iďte, potom sa hláste u mňa.‘“ Don Vagač je tu trochu nepresný, lebo vieme, že primície boli v Trakoviciach v nedeľu 3. augusta 1924. Don Vagač tam kázal „pred kostolom na námestí v prítomnosti veľkého návalu veriacich z celého okolia i zďaleka“.

Popri slávnosti primícií však don Vagač a don Bokor mysleli najmä na Šaštín. Veci sa jemne komplikovali. Na stretnutí s nimi v Trnave biskup Jantausch konštatuje: „,Treba však vedieť, že patrónom šaštínskeho dekanátu je ministerstvo zemědělstva, vlastne má tu veľké slovo Lesná správa štátnych veľkostatkov v Šaštíne. Táto môže robiť ťažkosti pri vašom vymenovaní na faru.‘ ‚Ak myslí Vaša Osvietenosť, že by neboli vítaní saleziáni v Šaštíne, či už zo strany kléru a či zo strany patronátu, tak sa vrátime my dvaja do Talianska a zadržíme tam aj chovancov dotiaľ, dokiaľ nebudú prajnejšie možnosti k založeniu I. saleziánskeho ústavu v republike.‘ ‚To už nie, pán brat,‘ odpovedal p. biskup, ‚vás už nepustíme späť. Iďte obaja k môjmu tajomníkovi do kancelárie, nech vám vystaví vymenovanie za administrátora na šaštínsku faru a tohto pána tu zas za vášho kaplána.‘ A už aj telefonoval direktorovi do pracovne.“

Tak vznikol dekrét, ktorým trnavský apoštolský administrátor biskup Pavol Jantausch rozhodol o zverení fary v Šaštíne saleziánom Vagačovi a Bokorovi. Tiež súhlasil, predbežne, s kánonickým otvorením saleziánskeho domu. Dekrét v latinčine nesie dátum 27. augusta 1924. „Rozlúčiac sa s p. biskupom Dr. Jantauschom s čo najvrelším objatím, sprevádzaní jeho biskupským požehnaním, radostne ponáhľali sme sa na vlak do Burského Sv. Mikuláša k p. dekanovi Nečesálkovi. On nás mal odprevadiť do Šaštína.“

NARODILI SA PRED 100 ROKMI

Don Miroslav Kysela sa narodil 20. mája 1924 v Žiline. Tam ako chlapec pri otvorení saleziánskeho domu v roku 1938 zatúžil po povolaní. Za kňaza bol vysvätený tajne v komunizme v roku 1951 v Rožňave. Od roku 1954 pracoval ako stavebný inžinier a tajne sa stretával s vysokoškolákmi, ktorým zasieval zrno viery a lásky k Bohu. Neskôr mu predstavení zverili formáciu mladých spolubratov, bol aj v provinciálnej rade, aj ako provinciálny vikár. Od roku 1993 viedol stavbu strediska v Bratislave na Mamateyovej. V tamojšej komunite žil aj posledné roky života. V roku 2002 bol vyhlásený za osobnosť Petržalky. Zomrel 14. mája 2005, mal 81 rokov.