Autor: Vincent Macejko SDB / Foto: archív autora

Prvé rehoľnú profesiu zložil 24. novembra 1930.  Pedagogiku a  filozofiu študoval v saleziánskych ústavoch v Šaštíne a vo Fryštáku  na Morave. Pôsobil v rokoch 1933 až 1935 ako pedagogický asistent v saleziánskom ústave vo Svätom Beňadiku a Bratislave. V rokoch 1935-1938 študoval na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme. Bol vysvätený dňa18. decembra 1938 v Bazilike Božského Srdca v Ríme. Najprv pôsobil v saleziánskom ústave v Trnave ako direktor malého seminára a internátu pre študentov gymnázia. Neskôr v saleziánskom ústave v Galante, odkiaľ bol poslaný za duchovného správcu do Šaštína, Trnavy – Kopánky a Gáne. Zastával pozíciu redaktora časopisu Saleziánske zvesti. V čase Barbarskej noci bol predstaveným kláštora a riaditeľom saleziánskeho ústavu v Hodoch pri Galante, odkiaľ bol internovaný do karného kláštora v Pezinku. Neskôr ho preložili aj do iných sústreďovacích kláštorov, v Báči, Podolínci a Malackách. Po absolvovaní politického preškoľovacieho kurzu v Malackách v decembri 1950 dostal povolenie k vykonávaniu pastorácie. Dňa 20. januára 1951 bol prijatý do pastoračných služieb Rožňavskej diecézy a menovaný za správcu fary do Šafárikova (Tornaľa). Keďže toto miesto neprijal, bol od 24. januára do 24. februára kaplánom v Plešivci. Od 25. februára do 1. mája bol dočasným správcom fary v Muráni. Od 1. mája 1951 do 2. januára 1952 bol kaplánom v Lučenci. V rokoch 1952-1972 opäť pôsobil ako administrátor farnosti Muráň.

Farníci s donom Macákom pred vstupom do kostola v Muráni

Muráň je najsevernejšou časťou bývalej Gemerskej župy. Je to krajina na rozhraní stredného a východného Slovenska. Už v začiatku svojej kňazskej pastorácie si obľúbil rázovitý horalský ľud, najmä furmanov a drevorubačov. Tiež divokrásne hory tohto kraja, po ktorých ho s vytrvalou obetavosťou sprevádzal skúsený horal, furman Pavel Lukáš.

Z malebného prostredia muránskeho kraja a priateľského styku s furmanmi, čerpal v rokoch 1952-1957 najviac podnetov pre svoju básnickú a rozpravkársku tvorbu. Preto nesie v sebe pečať ľudovej jednoduchosti a prirodzenosti jeho dielo Žmeň rozprávok spod Muráňa, ktorej obsahom je 23 rozprávok, povestí a bájí spod Muráňa. V tomto období napísal aj 74 básni v diele Kytka piesní spod Muráňa, kde 40 z jeho básni zhudobnil bývalý salezián Ján Čambál. Napr. pre detský a miešaný zbor s doprovodom je to pieseň Lykovec kríčkový. Don Anton Macák používal literárny pseudonym Bystrík Muránsky. Bol skúseným pedagógom, historikom, zberateľom folklóru aj dobrým botanikom. Na okraji strmých a nedostupných muránskych vápencových skál, spoznal tento vzácny kvet Lykovec kríčkový (lat. Daphne arbuscula). Rastlina pochádzajúca z treťohôr je endemitom muránskej planiny. Má silnú príjemnú vôňu, pripomínajúcu miešaninu škorice, klinčekov a orgovánov. Muránčania ho volajú Levenda.

Ako si na don Antona Macáka spomínajú v rodine Kochjarovej z Muráňa, živí svedkovia tej doby?

„Hoci don Macák zomrel pred 50 rokmi, živo a s vďakou si naňho spomíname. Bol to muž pracovitý. Niektorým rodinám chodil pomáhať pri kosení trávy, či pri hrabaní sena. Od prvých rokov svojej pastorácie v Muráni, založil a viedol miešaný spevácky zbor. Mal asi 40 členov. Sedliaci či furmani si dali záležať, aby domáce práce stihli večermi načas a na skúšku zboru prišli včas. V zbore vládla disciplína, radosť a veselosť aj láskavá prísnosť. Túto kultúru náboženských piesní pod vedením don Antona Macáka si farníci veľmi vážili. Zvlášť obohatením bol každoročný príchod zbormajstra, dirigenta a regenschoriho  Jána Čambala na dovolenku do Muráňa z Kladna. Pašie, slávnosti na Veľkú noc či Vianoce boli v kostole doprevádzané nádhernými spevmi troj až štvor-hlasne.“

Do služby doprevádzania zboru na hudobných nástrojoch zapájal aj mladých z farnosti. 16 ročná Monika Kochjarová už hrala na organe. Miništrovať chodilo 25 až 30 chlapcov. Don Macák ich naučil modlitby a odpovede celej sv. omše v latinčine. Usporadúval výlety pre chlapcov, napr. do Betliara či na Muránsku planinu. Vtedy mu prišli pomôcť pozvaní bratia saleziáni, František Teplán aj Zoltán Tóth. Občas aj Ján Čambál. Chlapcov aj dievčatá na fare vyučoval taje liturgie, botaniky  či turistiky. Opakovane sa vtedy vyjadril, že pre dušpastiersku prácu oveľa viac potreboval poznať spev ako matematiku, čo sa zamladí učil v gymnáziu. Hrával sa aj s chlapcami. Keďv hre na partizánov a mušketierov akože strieľali na dona Antona, vtedy 8 ročných miništrantov posadil za trest do prvej lavice v kostole a nemohli miništrovať. Deti vedeli, že pri vyučovaní náboženstva don Macák nosil paličku pod reverendou. V službe miništrantov ich vždy dopredu pripravil k posluhovaniu pri oltári. Po sv. omši si všetci vo farnosti veľmi vážili, že porozprával najmä s chlapmi ako sa majú, čím žijú, čo prežívajú. Toto si počas 20 ročného pôsobenia v muránskej farnosti na donovi Macákovi veľmi vážili.

Dňa 21. januára 1969 cestoval rožňavský biskup Róbert Pobožný do Ríma na úradnú návštevu Ad limina apostolorum. Počas 4 týždňov ho sprevádzal a tlmočil don Anton Macák

V roku 1963 rožňavský biskup Róbert Pobožný bol pozvaný na zasadnutia II. vatikánskeho koncilu. Ako poradcu, tlmočníka a sprievodcu si vybral kňaza zo svojej diecézy dona Antona Macáka. Nie je úplne jasné, či bol Anton Macák priamy účastník vatikánskych zasadnutí. Je možné, že sa zasadnutí ako tlmočník a sprievodca biskupa zúčastnil. (Preto je výzvou to v budúcnosti prebádať.)  V tom čase sa veľmi upevnilo ich priateľstvo a vzájomná dôvera. Po návrate z Ríma otec Macák s určitou pravidelnosťou informoval farníkov, čo sa prejednávalo na koncile. Načúval farníkom ako oni reagujú na nové správy z koncilu. Don Macák po návrate z Ríma pracoval zodpovedne aj na obnovení pohrebnej liturgie. Pripravil texty a piesne na liturgiu kresťanského pohrebu, čím sa úspešne ujal v Muráni ekumenizmus.

Do liturgických pohrebných textov vlial prepotrebnú kresťanskú nádej, čím na pohreboch sa postupne v Muráni a okolí odstránila prax trápno-smiešnych plačiek. Don Macák aj veľmi trpel, keď jeho mnohé návrhy, čo sa týka obnovenej liturgie, a jej zavádzania do života liturgie neujímali ani v cirkevných kruhoch. Cieľavedomé však sledoval správny smer. Ľudí vo farnosti viedol podobrom aj keď niektorí šomrali. Pri zavádzaní obnovenej liturgie II. vatikánskeho koncilu. Nepodarilo sa mu dobre presadiť v Slovenskej liturgickej komisii. Vždy sa však mohol spoľahnúť na podporu svojho diecézneho biskupa Pobožného, ktorý mu veľmi dobre rozumel a podporoval ho v tomto úsilí. Jeho pracovitosť a angažovanosť motivovala Štátnu bezpečnosť k jeho zastrašovaniu. Mnoho ráz sa do Muráňa vracal z výsluchov zbitý. Vtedy na otázky farníčky Margity Kochjarovej odpovedal: „Margitka, nepýtaj sa prečo som zbitý, prosím daj mi nejakú masť na modriny…“ No don Macák sa nedal zastrašiť.

Cieľavedome a v spolupráci s kostolníkom, kantorom a organistom vždy mal písomne zaznačený priebeh ako bude nasledovať liturgia v kostole či na cintoríne.

Okrem iného si don Macák zapísal: „Na základe dvojročného experimentu v muránskej a dlholúckej farnosti kňazom a ľudom nášho širokého okolia sa to tak páči, ako je to tu, lebo to niekdajšie obľúbené latinské “Circumdederunt me“… ,ostáva vo svojej forme nezmenené aj v slovenskom znení. A práve pre toto sa mu ľud teší a speváci si ho hravo osvojujú. V tomto presvedčení som sa ešte viac utvrdil i najnovšie v nedeľu 6. augusta 1967, keď sme sa za mimoriadne veľkej účasti ľudu z celého okolia, pochovávali 19. ročného traktoristu […]. Takmer polovica ľudí na pohrebe boli protestanti z okolia (evanjelici, baptisti). Poslovenčené pohrebné obrady sa tu páčili nielen katolíkom z okolia, ale i spomenutým inovercom, z ktorých mnohí vraveli: „Tento nový katolícky pohreb, je teraz krajší ako náš. (viem to od farníkov z mnohých dozvukov po pohrebe.)“

Stále sa rozdávajúceho službe biskupovi aj farníkom ho v roku 1966 postihol ťažký infarkt, a v rokoch 1967 a 1969 krvácanie do vnútorného prostredia brušnej dutiny. Cítil sa malátny, bez chuti, bez vôle s nízkym pracovným výkonom, no nezúfal a bol odovzdaný do Božej vôle. Od roku 1971 z Muránskej Huty mu chodil vypomáhať farár Štefan Janega.

Anton Macák zrástol s ľudom v Muráni. On sám si želal byť v Muráni pochovaný, vedľa kňaza mučeníka Jána Šarloša. Dva mesiace po smrti svojho biskupa Róberta Pobožného Anton Macák zomrel dňa 31. augusta 1972. Na jeho náhrobný kameň miestneho cintorína napísali tieto jeho slová „V toľkých krás objatí rád bych dlho žiť, smrť keď v hrob ma skláti, tu chcem v zemi sniť.“

Pohreb dona Antona Macáka v Muráni

Po smrti dona Macáka dva až tri roky farnosť Muráň spravoval salezián don Štefan Javorský. Nadviazal na úspešnú prácu dona Antona Macáka s deťmi. Deti si don Javorského veľmi obľúbili a na miesto predtým jednej triedy prihlásených na náboženstvo v škole, boli potrebné dve triedy. Aj preto Štátna bezpečnosť strpčovala život donovi Javorskému a usilovali sa ho z farnosti vyštvať.

V roku 2001 bolo udelené Čestné občianstvo obce Muráň don Antonovi Macákovi, in memoriam. Pamätnú listinu zaňho prevzal jeho synovec salezián, spisovateľ, učiteľ na vtedajšom saleziánskom gymnáziu dona Bosca v Šaštíne, don Ernest Macák. Druhé čestné občianstvo osobne udelili zbormajstrovi Jánovi Čambalovi.