Autor: José J. Gãmez Palacios

Som pluviál, jedno z najvznešenejších posvätných rúch. Som ten plášť, ktorý zahaľuje kňaza od pliec až po nohy, je veľmi farebný a zdobený vzácnymi výšivkami. Samozrejme, bol som starostlivo uchovávaný vo voňavej skrini z cédrového dreva. Môj domov sa nachádzal v sakristii krásneho turínskeho kostola.

Ale jedného dňa, keď som blažene spočíval uprostred vône kadidla, zrazu prišli do sakristie dvaja dosť zle oblečení mladí chlapci, ktorí sa s úctou obrátili ku kostolníkovi a požiadali ho o pôžičku. Hádajte, čosi chceli požičať. Mňa! Prirodzene, kostolník kategoricky odpovedal nie. Predstavte si taký ušľachtilý pluviál ako ja v rukách tých odvážlivcov! Ale mali tajnú zbraň. Povedali: „Viete, je to pre dona Bosca.“ Pri tomto mene sa kostolník zmenil a odovzdal ma chlapcom, ktorí len čo vyšli von, rozbehli sa a veselo sa smiali. Začal som tušiť, že je v tom nejaký podvod.

Po dlhom behu ulicami mesta som sa ocitol v stiesnenej skrini, kde som stretol kamarátov. Prišli ďalší zadýchaní chlapci, všetci s balíkom, z ktorého vyskočili ešte tri pluviály, trblietavé a vyšívané, jeden zelený, druhý fialový a tretí červený. Jeden krajší ako druhý. Všetky boli unesené tou bandou darebákov a to len vďaka čaru mena don Bosco.

Slzy saténu a hodvábu nám tiekli z očí (ak by sme ich mali), ale boli sme oprávnene znepokojení. Čo s nami bude? Predstavovali sme si hrozivé nožnice, ako nemilosrdne oddeľujú naše pozlátené ozdoby.

Zlodeji sa trochu porozprávali a potom nás ukryli v skrini pod starým zaprášeným kobercom. Nikdy som nezažil toľko poníženia! Bol som unesený gangom neplnoletých únoscov.

V jeden večer nás zo skrine vytiahli netrpezlivé detské ruky. Zlodeji tu boli späť. Aj oni sa maskovali: na tvárach falošné vlnené brady, na hlavách nezmyselne tvarované čiapky, drevená koruna, určite ukradnutá z nejakej sochy svätca. Obliekli si nás a slávnostne sme vstúpili do priestrannej miestnosti prepchatej veľkými a malými chlapcami. Šúchali sme sa po podlahe a chlapci sa potkýnali, no malí diváci nás privítali potleskom a obdivnými výkrikmi. Musím priznať, že keď sme pokľakli pred Dieťaťom Ježišom, bol som dojatý. Napokon, stalo sa to po prvýkrát, čo som bol hercom.

Nakoniec som spoznal slávneho dona Bosca. Aj on ako skutočný herec prehovoril drsným hlasom: „Chlapi, nesmiete žartovať so svätými vecami!“Jeho oči sa však šťastne usmievali.

Hudba a divadlo boli súčasťou radosti chlapcov dona Bosca. Dňa 6. januára 1850 niektorí chlapci napísali a zarecitovali hru Traja králi. Uzavreli medzi sebou malé tajné sprisahanie a pod zámienkou slávnostných vešpier, ktoré by sa podľa nich mali spievať v oratóriu, sa predstavili v útulku, v niektorých farnostiach a požičali si štyri pluviály. Aj pre Herodesa bol potrebný plášť. So žiarlivou starostlivosťou ich ukrývali a vo chvíli, keď vstúpili na scénu, triumfovali s pluviálmi na pleciach. Lavína potlesku a malé zahanbenie pre dona Bosca, keď všetky pluviály musel vrátiť (Memorie Biografiche IV, 24).